Zimné nálady na Sihlianskej planine

Kalendár pripomína 3. január a je preto najvyšší čas vybehnúť niekam do hôr. Rozhodnutie nakoniec padlo na moje obľúbené Veporské vrchy, na ich juhozápadnú časť – Sihliansku planinu. Aj keď tieto končiny už mám pochodené celkom slušne, v zime je to predsa o niečom inom. Predpoveď počasia sľubuje príjemné inverzné počasie. Cestou Zvolenskou kotlinou od Zvolena až po Hriňovú vládne všade naokolo hustá hmla. Dúfam, že v nadmorskej výške nad 900 m n. m. budem mať nádej aj na slnečné lúče. Počasie nesklamalo a už za Detvianskou Hutou sa hmla začala pretrhávať. Vystupujem v sedle Prašivá (961 m n. m.) a pekný deň sa môže začať...

 Cez sedlo Prašivá prechádza červená TZT z Utekáča (časť Drahová) do Mýtnej. Smerom na juh vedie chodník cez zalesnený vrchol Bykovo, v okolí ktorého sa nachádzajú upravované bežecké trate. Aj preto je tu v zimných mesiacoch pomerne rušno. Tentoraz ale volím opačný smer: ku prameňu Ipľa a na Čierťaž. Len pár sto metrov od hlavnej cesty mi skrížili cestu medvedie stopy. Na zimný spánok sa medveďom akosi nechce, ale aspoň viem, že tu nie som sám :) Príjemnou zimnou krajinkou ma chodník dovedie až ku prameňu Ipľa, kde sa pripája modrá TZT z Hriňovej. V porovnaní s mojou predošlou návštevou prameňa tejto rieky je výdatnosť prameňa slabá, ovplyvnená vo veľkej miere mimoriadne suchou jeseňou.

Len o kúsok ďalej sa už dostávam z lesa na otvorenú Sihliansku planinu, ktorá poskytuje široké výhľady na Kremnické vrchy, Starohorské vrchy, Poľanu, Veporské vrchy, Nízke Tatry a dokonca aj Tatry a majestátny Kriváň. Ja mám akurát možnosť sledovať prírodné divadlo, keď v priebehu niekoľkých minút sa celá planina ponorí do vystupujúcej hmly. Netrvá to našťastie dlho a po chvíli sa panoramatické pohľady opäť vynárajú z hmly. Na okraji lesa je postavený  žulový pamätník obetiam leteckej katastrofy z roku 1956, ktorý na tomto mieste odhalili v júli 2011 pri 55. výročí katastrofy. Vedľa pamätníka sú umiestnené aj črepiny, pochádzajúce z trosiek lietadla. Pocity nádhernej prírody a smutnej histórie sa vo mne striedajú tak rýchlo ako postupujúca hmla na planine. Vybehnem ešte na vrchol Čierťaže, urobím zopár záberov na Klenovský Vepor a pokračujem ďalej. Na Čierťaži opúšťam červeno značkovaný chodník a smerujem do osady Biele Vody, takmer stále v trase elektrického vedenia. Prejdem ešte kúsok lesnou cestou a už ma vítajú prvé drevené chalúpky, ožiarené slnečným svitom. Na viacerých miestach stretávam staré modré (spočiatku aj červené) značky, ktoré som po príchode doma márne hľadal v mojom archíve historických turistických máp. 

Osada Biele Vody patrí pod mesto Hriňová, no od mestského spôsobu života má ďaleko. Z hornej časti osady sa naskytá impozantný pohľad na Poľanu, nachádzajúcu sa rovno naproti mne, ktorá ako ostrov vyčnieva z nekonečného mora hmly. Ďalej smerom na juhozápad dovidieť až na Sitno. Celé Biele Vody mám odtiaľto ako na dlani. Schádzam smerom nadol, kľukatiaca sa cesta ma postupne prevedie takmer po celej osade. Na rozdiel od iných sídiel podobného typu ma jednotlivé obydlia ubezpečujú o tom, že život v týchto končinách nevyhasol. Ako klesám dole, opäť sa ponáram do hmly, tentokrát už natrvalo. V spodnej časti sa nachádza aj horský hotel (kedysi podniková chata ZŤS) s lyžiarskym vlekom. V súvislosti s Bielymi Vodami možno spomenúť ešte úzkokoľajnú železničku, ktorá začínala v Kriváni a smerovala až do hlbokých lesov Poľany. Jedna jej vetva smerovala do doliny Studená jama, v tesnej blízkosti Bielych Vôd. Lesná železnica bola zrušená v 60. rokoch z dôvodu výstavby vodárenskej nádrže Hriňová na rieke Slatina.

Pekný zimný deň sa pomaly končí a cestou na autobusovú zastávku mi padne zrak na bilboard s reklamou na hypermarket, ktorý v tomto prostredí pôsobí veľmi neprirodzene. Cestou domov využívam jeden z dvoch autobusových spojov, ktoré sem v pracovných dňoch zachádzajú z Hriňovej. Na záver ešte v rýchlosti odfotím z okna autobusu zapadajúce slnko nad Sihlou. Túlanie sa Veporskými vrchmi ma teda opäť nesklamalo.

Vladimír Kobza