Island 12 - späť do reality

Takže dnes to už ozaj končí :-( Ale bus má pre nás prísť až o deviatej, škoda nevyužiť poslednú príležitosť na prechádzku Dúhovými horami, aj keď mraky visia „proklatě nízko“. Ešte za šera preskakujem potoky východne od kempu a už sa aj štverám na Rejkjakollur, jednu z mnohých dominánt nad Landmannalaugarom. Jeho vrchol je našťastie pod úrovňou oblakov. Výstup nie je namáhavý ani dlhý, o to viac si vychutnávam atmosféru rodiaceho sa dňa. Ani vietor veľmi nedobiedza, len občas donáša drobné kvapky zhora a ovčie hlasy zdola. S pribúdajúcim svetlom krajina pod sivou clonou mrakov láka stále intenzívnejšími farbami a núti odkladať zostup. Ale je čas na návrat, balenie a odchod do šedej reality. Takže cestou k chate už len pozdravím tri ovečky, strážiace mostík cez potok, a ponáram sa do prebúdzajúceho sa ruchu turistickej „základne“.

Onedlho nás už islandský šofér s kľudom Angličana vezie cez brod a po nekonečných hrboľatých kilometroch vegarslóði - čiernej cesty, len prehrnutej radlicou v čiernom popole. Smer sever, aby sme sa napojili na asfaltku do Rejkjavíku. Dosť dlho sledujeme elektrické vedenie - zaujímavé že jeho stĺpy sú z dreva - možno lepšie odolávajú miestnej klíme ako kovové. Cestou samozrejme ešte zopár zastávok na rozptýlenie: vodou zaliaty kráter Ljötipollur s tehlovočervenými strmými svahmi, vodopády na rieke Tungnaá, vytekajúce doslova spod zeme, takmer suchý vodopád Hrauneyjafoss, ktorému všetku silu berie elektráreň, a čerešnička na torte - vodopád Hjálparfoss v historicky aj prírodne zaujímavom údolí Þjórsárdalur. Mohutný, dvojitý, padá do romantického oválneho jazierka, obklopeného zeleňou a stenami z geometricky sa rozpadajúceho čadiča.

V krajine, ubiehajúcej za oknami, pribudlo zelene, ale aj mrakov. A Hekla, okolo ktorej sa už dlhšie presúvame, ani za nič sa nechce ukázať. Aj ostatné kopce ustúpili dozadu, sme v širokej a úrodnej nížine najdlhšej islandskej rieky Þjórsá. Cesta ako pravítko, k tomu vietor –  tu by bola cyklistika riadnym utrpením. A ako naschvál, o chvíľu predbiehame dvojicu na nabalených bajkoch - a na brašniach vzadu slovenské vlajky! Tak šťastnú cestu krajania! My sa rútime na západ do Hveragerði, mesta skleníkov. Ale nie kvôli nim – ideme sa ešte okúpať na miestnu plaváreň pod holým nebom. Hodina a pol blbnutia v bazénoch rôznej teploty bol dobrý nápad, ale všetci sa už tešíme na Reykjavík. Cestou ešte míňame ďalší zo symbolov Islandu – geotermálnu elektráreň, ktorú však kvôli oblakom pary takmer nevidieť.

V najsevernejšom hlavnom meste sveta nás víta krásne počasie, čo viac si priať na záver? Len exkurzia po najznámejších dominantách mesta je takmer v pokluse, ako z programu japonskej cestovky: katedrála Hallgrímskirkja, centrum s významnými budovami, exkluzívnymi obchodmi a reštauráciami... Z nášho „hikerského“ uhla pohľadu asi najzaujímavejší je obrovský plastický model Islandu (takmer 80m²) na prízemí radnice. Taký podrobný, že na ňom bez problémov sledujeme trasu nášho 5-dňového pochodu. V centre sa ale ledva stíham zorientovať, už je tu čas odchodu spred novej budovy opery a my frčíme po nábreží k vile Höfði, kde v r. 1986 symbolicky skončila studená vojna.

Chvíľa na vydýchnutie je nám dopriata na vyhliadkovej terase vodojemu Perlan, odkiaľ je nádherný výhľad na panorámu celého mesta. Potom už len diaľnica smer Keflavík a posledný, veľmi krátky nocľah v „štýlovom“ hotelíku, ktorý bol predtým ubytovňou amerických vojakov. Nielen autá majú Amíci veľké :-) Ale našla sa aj spoločenská miestnosť s kuchyňou a hlavne gulečníkom! Aj ten sme využili štýlovo – tágo chýbalo, poslúžila trekingová palička.

To bol ale ozaj posledný zážitok, ak nerátam 18-hodinovú cestu domov :-) Hromada dojmov z predchádzajúcich 7 dní sa však ešte musí v hlave poriadne uležať a utriediť. Táto krajina je jednoducho iná, na aké sme zvyknutí. Je krásna aj keď je škaredé počasie. Možno preto že je geologicky mladá, možno preto že je taká farebná, možno preto že je bohatá históriou, zapísanou vo vikingských ságach. Jej genius loci tak či tak chytá za srdce a zanecháva poriadne hlboké a každopádne trvalé stopy. Dávam si záväzok, že sa sem určite ešte vrátim - a doprial by som to ozaj každému!

Rišo Pouš