Bánovská stovka 2014 - dlhá správa o nekonečnom mordore

Napísala už svoj tretí ročník, ale sa priznám, že som až do nedele pred ňou neregistroval, kedy ju Džony organizuje, nesedela mi zatiaľ nikdy do programu. Aj teraz, keď nemenovaný víťaz NTS zaprovokoval ( Vraj „hybaj, ja to tam isto prepálim, isto ma dáš, podvihnem ti sebavedomie pred stíhačkou“.), výhovorka bola naporúdzi: „v nedeľu som celý deň v robote, nie je šanca ísť sa zničiť, to by som nedeľu neprežil“. Ale chrobák do hlavy nasadený a do týždňa sa filozofia mení na niečo v duchu „taký odpal som ešte neskúšal, jeden deň zničiť telo a druhý deň mozog“ :-) A najlepšie sú vraj vopred neplánované akcie...

Takže piatok 23.5., centrum Bánoviec sa nalaďuje do nočného života a ani netuší, aká nenápadná megaakcia sa o piatej ráno vyvalí zo sokolovne. Džony ide s dobou a bude to prvá „veterinárna“ stovka - nielen „chrti“, ale všetky ultrazvery budú očip(k)ované. Z brífingu: vraj si po čip(ok) treba prísť ráno čím skôr, ešte pred malou a veľkou potrebou, veď vieme kam sa zavádza, tak asi aby predčasne nevyšiel :-) Nakoniec len také malé zelené prívesky, žiadna senzácia :-( Zato brífing a predstavenie trasy berie šéf podrobne, samozrejme aj so zmenami na poslednú chvíľu (napríklad obchádzka na Jankov vŕšok kvôli pretekom do vrchu, asi aby náhodou jeden „starý ujo“ v rýchlom aute niekoho netoto...). A na to a na to si dajte pozor a tu po ľavej strane lúky... Asi 10% informácií som si zapamätal, aj to hmlisto. A išlo sa spať: komfort na žinenkách a karimatkách v sokolovni „za dva evri“ na dve noci? Bezkonkurenčné! Spokojnosť aj po štyroch hodinách nepokojného spánku.

O štvrtej ráno je prdenie a chrápanie zamenené krikom budíkov a začína hodinový frmol do štartu. Teda hodinu desať, lebo Džony isto posunul čas zámerne, keď si zrátal aké dostihové kone má v prvej lajne - aby kontrola stihla doraziť do Uhrovca pred nimi. Stihla - ale ešte sa jej členovia vydýchavali, keď som tam došiel :-) To ale bolo až po príjemnej, asi osemkilometrovej „štartovej rovinke“ ranným lesom mierne do kopca. A cieľovej. Vedľa lesa polia, nezávidím tým, čo sa budú za noci tadeto vracať, divé svine sa im budú pod nohy vrhať po tisícoch.

Uhrovec: Štúr, Dubček a Egon W. pokope, dokumentujem :-) A po kontrole prvý krpál: riadnym žľabom na Jankov vŕšok. Sranda by bola, keby sa ohlasovaný front prejavil dobre mierenou búročkou - asi by všetkých spláchlo dolu ako potkany v kanáli :-) Zatiaľ je len čoraz viac dusno a front zúri niekde v Raichu. Ale sme šťastne hore a teraz to už bude len také mierne húpavé, behavé. Heeej? Máš ho vidieť! Behavý terén síce je, ale to by človek musel vedieť behať hore-dole po rebríku. Najväčšia pecka = Rokoš. A do toho preliezačky: so škodoradostným úsmevom nám ich vybudoval minulotýždňový víchor. Ďakujeme!

Na jednom miernejšom zbehu po zvážnici: značka zrazu končí pred hustou mladinou. Skúšam sa prebiť, tam len štipľavé mravce a žihľava (Ešte že nejdeme cez Žihľavník, viem si to tam predstaviť...). Tak nazad hore a tam nové značky pekne po hrebeni. Vraj aj nejaká obrovská šípka bola, kde odbočiť. Matne sa mi potom vybavuje čosi z večerného predstavenia trasy: staré značky, nové značky, neprehliadnite to tam... No fajn, 10 minút ma nezabije :-)

Mám dojem, že sa viac posúvam hore a dole ako dopredu, ale v lese je aspoň tieň a vánok. Desím sa lúk okolo Baske a asfaltu do Teplíc. Kde v prd... je ten front??? Asi prichádzajú halucinácie z tepla: v lese vidím dajakú neforemnú vežu. Ale je to fakt a pod ňou je predsa prvá obžerstvovačka na Kšinianskej poľane! Fotky ukazujú, že s jasným zámerom zdržať každého čo najdlhšie. Ale deň je ešte mladý, vôľa pevná a po nejakých dvoch - troch hodinkách sa odtrhnem od kŕmidiel :-) Či ma odháňajú? Či zas haluze z tepla? Každopádne naproti cez dolinu krásne vidieť hrebienok Udrinej a Bradla, ktorým sa budeme vracať. Našťastie netuším, čo ma tam čaká :-) Ale o tom potom...

Začínam dobiehať ksichty „s penou u huby“ a skleným pohľadom a pýtam sa sám seba, či som to tiež neprepálil, aj keď sa dosť šetrím. Modrá značka strieda červenú, teraz bude veľa lúk, našťastie asi ten front ide, lebo mraky hustnú, vetrík ovieva. Na Baske je to už blízko! Studnička pod ním asi dosť ľudí zachránila, mne dosť pomohla, od nej som sa vyváľal v každom prameni či potoku, ku ktorému som sa vládal zohnúť :-)

Baske, chata, kŕmidlá č.2: „Polievku si dáš?“ „Ani za nič, v tomto hice!“ „Ale to nie, musíš!!!“ „Fakt nemôžem, len dajte čosi piť.“ „No tak si dáš za jeden!“ Nakoniec sa mi podarilo domácich ukecať na malinovku - takú v „socialistických“ sklenených pollitrovkách, to už som dlho nevidel. Klasická bola, žltá, ale kdeže za korunu, za Euro :-) Lenže! Žltým lepidlom smäd neuhasím, čo teraz? S odporom síce, ale natlačil som do seba nealko pivo. A dotankoval všetky nádrže v batohu a takto žblnkajúc, vybral som sa klesať do tej sauny v doline. Lebo slnko už zas vyliezlo a bilo ako divé.

Úsek po ceste z Omšenia do Teplíc si na dlho zapamätám - a klusať okolo nádrže a neokúpať sa? V duchu si len nadávam do debilných masochistov a poslušne kluskám ďalej, ku koncu našťastie už cez kúpeľný park. Studnička v stúpaní z kúpeľov, pod Čvirigovcom, už zachránila aj mňa. Mágal som sa tam asi 10 minút. Asi nie dosť, lebo nad kyselkou v Kubre som prehliadol neprehliadnuteľnú kontrolu. A to sme boli na to dvaja, jeden umretejší ako druhý. Isto preto. Len upozornenie „Kontrola 50m“ sme videli. Potom nasledovali už len vtípky, že sa Džony inšpiroval Olafom a jeho „olafokilometrami“ - tu budú asi nejaké džonymetre, lebo už sme ich prebehli od upozornenia aspoň 300 a „K8“ nikde.

Ku kyselke (samoseru) ani nejdem, radšej sa zas vyvalím do potoka povyše. To už som na ďalšom „exkluzívnom“ úseku - asfalt, asfalt, asfalt a stále prudšie hore kopcom, na hrebeň nad Peťovkou. No fuj! A pečie zhora ako v júli. Sedlo Lúčky: krásne lúky, spokojná rodinka si opeká, už som vraj blízko tretím kŕmidlám a teším sa na legendárny cestovinový šalát, ktorý mi očití svedkovia opísali tak, že aj z počutia by sa mi slinky zbiehali, keby sa mali z čoho tvoriť. Značka tu je, klesám, zrazu nie je, tak sa pýtam domáceho. Pupkatý ujec v montérkach pri multikáre (pauzy medzi odpoveďami asi minútové): „A načo ideš do Peťovky?“ „Ale kdeže tadeto...“ „Ja tu poznám každý kameň!“ „Ná pod semká!“ „Hen vidíš tú cestu? Tak po tej nééé.“ A tak... Nakoniec sa podarilo. No čo, 15 minút ma nezabije...

Peťovka, hneď prvá chata, neskutočná pohodička, švédske stoly sú šuviks oproti tomu čo tam bolo, no a ten šalát! Odkazujem, že ďakujem prevelice! Aj za tú vodu na hlavu. Lebo zas treba poasfaltovať, už som dlho nie... Takže jedna cesta, druhá cesta (hlavnejšia), trochu po lúke, ďalšia lesná cesta, ešte dáka hlavná cesta a som v Krásnej Vsi. Odtiaľto ešte cez jeden mierny kopček a som v Dubničke, tak to mám zafixované z mapy - paráda, ako to rýchlo ubieha v tejto druhej polovici :-) Kým sa mocem po dedine a hľadám modrú (Domáci: „Aká modrá? To je čo? Ako to vyzerá?“), niekto z diaľky máva. Neverím zraku: Ten Čo To Isto Prepáli. Neprepálil, zabehol si skoro až na Baske, vraj už tretí raz kufroval, možno aj viac ako 10 kilákov už má nadrobené. Pýtam sa „ty čo tu robíš“? „Do p...., až tam na tom kopci som bol!“

No nič, tak stúpame - a pomaly a strmóó, on nadáva, ja optimista, že o chvíľu sme v Dubničke predsa, šak len tuto kopček, no dobre, tak ešte jeden, pohoda. Aha, už len dolu pôjdeme. Ešte kopec? Nevadí... Ale ešte? Kua to tu muselo za noc narásť, svinské vrásnenie! Nebyť Džonyho reflexiek, už vyťahujem mapu, že kde som. Začínam chápať, že v tomto úseku som sa pri štúdiu trasy v niečom kruto prerátal. Navyše vnímam, že začínam byť dáky prepálený! Ide kríza, a to fest! Klincom do rakvy sú zasa „preliezky“, na niektoré spadnuté kmene nevládzem vyložiť nohu, klepe ma jak ratlíka. Ivan mizne v diaľke. Po hodine, ktorá mi pripadá ako tri, K11 Pod Kňažím stolom: modlím sa ako len ateista dokáže, nech je to už iba z kopca. Napodiv je a z kopca mi to ešte ide, tak to púšťam čo to dá.

Dubnička = záchrana, Ivan akurát odchádza. Hlava pod vodovod, liter kofoly do brucha, koláčiky, čím viac sladkého, lebo posledných asi 8km už bude len o prežití na rýchlych cukroch. Zlaté baby plné optimizmu pridávajú sily a ukazujú kade ďalej, vďaka im za ten život do žíl! Ešte sa dostať hore kopcom na K13: to mám zafixované, že je to blizučko a nie strmo, ale už si radšej neverím. Našťastie je to tak. Posledná samolepka do karty, skúšam kluskať, je to mierne z kopca, po mäkkom, teplota konečne klesla (je pred ôsmou), a ja normálne bežím až nechápem! Dokonca Ivan ma čaká, že stáda zveri budeme rozrážať vo dvojici lepšie, veď už sa stmieva. Letíme tmavnúcim lesom, nerozrazíme ale nič. Je to len chvíľka čo sme pri hrádzi a už len cesta do mesta.

Delíme sa ešte o kofolu, čo som vzal do zásoby a je vidieť, kto je tu diabol: posledný kopec po panelke ideme: jeden po štyroch, druhý šprintom. Vraj si to sľúbil na začiatku. Síce si okoloidúci pri tých zvukoch myslia, že v kroví niekto prichádza k najväčšiemu orgazmu v živote, ale komu to vadí? O chvíľu vbiehame do „brány borcov“, nejaké dve hodiny po víťazoch, ktorí sa akurát vyfintení poberajú domov. Tak - tak sme ich stihli, tak aspoň potrasieme rukami. Ich čas je neskutočný a ešte v týchto podmienkach? Iná liga!

Tak sme doma, po vyše 15 hodinách. Bolo to jednoznačne ťažšie ako stíhačka: počasie jasne že spravilo svoje, ale napriek menšiemu prevýšeniu profil je tu isto náročnejší. Úsek po modrej medzi Krásnou Vsou a Dubničkou je na koniec stovky poriadny odpaľovák, za to má Džony 120 bodov zo 100 :-) Ďalšie body navyše má za výborne rozmiestnené a zásobené obžerstvovačky a celkovo za to, ako dokáže „navariť z vody“ - čiže za to množstvo muziky za minimum peňazí. Asi je to vykúpené (okrem prebdených nocí) aj nejakou tou obeťou v rodinnom rozpočte, tak kto vie, dokedy mu to budú doma trpieť? :-)))

Už sa len „odčípkujeme“ a začína to, kvôli čomu všetci podstupujú tento masochizmus. Aj cieľovo-štartový priestor je volený perfektne - ležovisko, sprcha a krčma na jednom mieste, už len tie schody keby tu neboli :-) Začína „zombie párty“ a zombíci postupne prichádzajú. Len škoda že sa nemôžem zdržať do konca, pred polnocou pokorne ďakujem, lúčim sa a valím na autobus, v ústrety svetlému pracovnému zajtrajšku. Ako to celé dopadlo v číslach a výsledkoch, to je všetko na webovej stránke B100.

More info tu: bn100.webnode.sk/

 Rišo Pouš