Ukryté poklady Nevoľníckej kotliny

Nevoľnícka kotlinka je taká malá jama s troma dedinami na juhozápade Kremnických vrchov. Už koncom augusta som ju lízol pri mojich IMPROVIZÁCIÁCH , ale netrafil som všetko čo som chcel, tak nastal čas na reparát. Plán tentokrát znel: okruh z Bartošovej Lehôtky cez Dolnú Ves, Nevoľné, Peňažnú, Ihráč a Jastrabskú skalu. Z väčšej časti po miestnych značkách alebo mimo nich, ale deň mal byť krásny a ranná hmla sa mala rozplynúť – orientačne to nemal byť problém. Aj tak som radšej pribalil klasickú tlačenú mapu a poriadne zaostrenú pozornosť. Vo finále nepomohla ani jedna a tá sviňa hmla padla just popoludní, tak Jastrabskú skalu som netrafil už druhý raz. Ale musel to tam poriadny pako značiť, lebo taký chaos som ešte nevidel. Nakoniec takto (podľa https://sk.mapy.cz):

Ale zatiaľ, na úvod, úloha č.1: do Dolnej Vsi. Nebudem sa predsa trepať po hlavnej... Z Bartošovej Lehôtky od OcÚ po lávke cez potok, skokom cez hlavnú, a už ma vedie cesta do lesa. Na prvej odbočke doprava a krásna, lístím vysypaná cesta holým lesom, ponad dedinu až do Dolnej Vsi. Fajn, toto vyšlo.

Tak úloha č.2: hore dolinou popri Švábskom potoku, trafiť žltú značku a s ňou sa vyplaziť hore do Nevoľného. Aj toto vyšlo, bolo len treba držať sa potoka. Aj keď niekedy sa jasná cesta stratila v kríkoch, zato hneď som našiel inú. Kadejaké pripotočné buriny už boli samozrejme poľahané, v lete by som tadeto radšej neskúšal preraziť. Potom už po žltej to bolo jednoduché, ponad železnicu a vynoril som sa na hornom okraji Nevoľného. Prišiel by som sem aj „vrchom“ cez Ďurov vrch po miestnej modrej značke, keby som o nej vopred vedel. V Dolnej Vsi aj pri vodojeme nad ňou som síce dáke značky zazrel, ale v Turistickej mape (hiking.sk) ničovaté nič, a ani na mapke hore v Nevoľnom, ktorú som mal odfotenú od minula. No chaos, ako som už písal. Motivácia nabudúce.

V Nevoľnom stále krásne predpoludnie, na slnku aj teplo a kríž na Peňažnej (alebo pod Horným Chlmom?) sa leskol ako blesk. Doraziť k nemu, to bola úloha č.3. Takže dole do doliny, do chladu a hmly (Kde sa tu zas vzala?) po peknej lesnej ceste, po žltej miestnej značke. Tu to bolo so značením v poriadku. V doline na odbočke do kopca ale šípka, že kúsok hore dolinou je Prieboj alebo Železné vráta. Nooo, to znie dobre a nie je to ďaleko. Čo je to, vidno v galérii, ale takú parádu som ozaj nečakal!

Potom už nazad dole na odbočku z doliny hore - ku krížu je to odtiaľ asi 50 minút, tiež dobre značených. S ďalšou odbočkou pri mravenisku :-) Záver strmší, ale cesta lesom ako z rozprávky, pomedzi veľké, machom obrastené balvany. A nad tým všetkým skalné mesto podobné tomu Prielomu dole v doline. Len nevkusné plechové stĺpiky krížovej cesty a hore ten kríž a ostatné „kostolné doplnky“. Nemôžem si pomôcť, ale toto sa dalo aj inde postaviť a radšej dôstojnejšie, nebolo treba práve takto przniť tú skalnú nádheru. Ale sa niet čo čudovať, keď je to tu všetko bez ochrany. Ktovie prečo? Na toto bude mať samozrejme veľa ľudí opačný názor, to je mi jasné, ale som si neodpustil :-)

Dole lesom som zišiel ako som vyšiel. K tomu mravenisku. Medzitým hmla vyliezla až na spodný okraj lesa a pri pohľade z neho von, na pasienky nad Ihráčom, mi modrá šípka ukázala len husté mlieko. No dobre, úloha č. 4 dostať sa do dediny. Trávnatá cesta vyzerala viesť jednoznačne dobrým smerom a z hĺbky toho mlieka občas štekol pes. Takže dalo sa, aj keď do dediny som sa skotúľal na inom mieste ako tá značka. Kde odbočila, netuším. No chaos proste...

Ihráčske skalné more som už mal nacvičené z mapy, takže už žiadna zelená do kríkov ako naposledy, ale pekne dole dedinou a poza kostol. A aj tu krížová cesta - čo to tu majú za mániu takto využívať najcennejšie prírodné lokality v širokom okolí??? Ale vrcholky skalného mora tu slúžia aj ako tribúna pri zápasoch horskej ligy a ich údolia ako smetisko, tak ťažko vysvetľovať miestnym, aké tu majú prírodné poklady.

Aj z Ihráča smerom nazad k Nevoľnému už som vedel kade, takže nazad k OCÚ, ešte kúsok vyššie na koniec dediny a točím doľava, do lesa, pomedzi domy, popri trafostanici. Nad lesom potom až k samote Lazy cesty zreteľné aj v tej hmle, aj od Lazov hore lúkou. Ako sa koľaje na lúke (akože cesta) zatáčajú doľava, nastáva úloha č.5. Už viem, že tu som minule neodbočil, musím ísť ešte viac doľava, skoro do protismeru, a začať klesať. A naozaj – priechod v kríkoch na ďalšiu lúku. Na jeho začiatku zelená značka, na konci druhá a už som si myslel, že mám vyhrané. Tak zbeh po lúke, popri okraji krovín, s pozorným hľadaním vchodu do tej húštiny, lebo značiek už nikde. Až nižšie ako som tušil, že by som mal byť, zrazu tunel popod železnicu, popri ktorej som už chvíľku klusal. Správnym smerom podchod síce, ale značka žiadna ani za ním. Vrátil sa ten kilák nazad. Odbiehal som do všetkých smerov. X-krát konzultoval s mapou. Všetko sedelo, len tá značka nikde. A už bolo neskoro, už som vedel, že Jastrabskú skalu zase netrafím. Lebo som tušil, že som od značky príliš na západ. Tak znovu ten podchod popod trať, ešte pár pekných lúk strmo dole a vypľulo ma to na asfaltke niekde medzi Jastrabou a Bartošovou Lehôtkou.

Takže posledná úloha nesplnená, v duchu som už spriadal plány na tretí pokus o dobytie toho zakliateho kopca, tentokrát ale z opačného smeru. Bol by v tom čert...! Dedina ale neďaleko, pod nohami nový asfalt, tak som ešte zapísal do internej pamäte – v lete na cesťáku! Na konci som ešte našiel krásny, starý gazdovský dom, NKP. Až na to, že na jeho bielej stene sa miestni vypatlanci so sprejom vybúrili. Aký národ, taká krajina, čo už... Ale celkovo to bolo super a zasa niečo nové aj v známych končinách.

Rišo Pouš