Širokou dolinou na Ďumbier (+bonus)

Krátka a pekná prechádzka na pár hodín hore a dole, ktorou sa dá do značnej miery vyhnúť tým negatívnym „pozoruhodnostiam“, o ktorých sa v súvislosti s Demänovskou dolinou dnes asi najčastejšie hovorí. Výhoda je tá, že na Lúčkach, hneď pri autobusovej zastávke, kde začína zelená značka, človek vlezie do lesa a ihneď stratí z dohľadu to miestne „stavebno-investičné“ šialenstvo, ktoré sa tak nehodí do národného parku. Ale v konečnom dôsledku si za to môžeme sami – lebo kde je dopyt, je aj ponuka. No dosť kuvikania, ideme hore.

Na úvod je to príjemný, hlineno-trávnatý chodník smrekovým lesom, popri vojnovom pamätníku, potom popri ohradených krasových jamách. Aj cez tie lúčky s výhľadmi na sever, na bralá spodnej, tiesňavovej časti Demänovskej doliny.

Potom ale na dlho nasleduje „kultúrny šok“, lebo značka vylezie na lesnú cestu a okolo sa otvoria obrovské rúbaniská, produkt postkalamitnej „záchrany lesa“. Neobviňoval by som až tak ťažiarsku firmu (názov má inak rovnaký ako kopec medzi Širokou a Lukovou dolinou) skôr nastavenie systému a konkrétnych ľudí „s razítkami“, podobne ako hneď vedľa za kopcom by som neobviňoval stavebné firmy. Toto všetko je len obraz stavu našej spoločnosti a jej priorít a ten obraz cestou dotvárajú aj pooblamované náučné tabule (Ale som už raz niečo o tom kuvikaní hovoril, že?).

Výhodou prvej tretiny prechádzky sú tak lepšie výhľady na hrebeň medzi Chopkom a Ďumbierom, aj na bralá pod Krakovou hoľou, ale aj možnosť štúdia všetkých dôsledkov tohoto lesohospodárenia, vrátane erózie lesnej pôdy na strmých svahoch a postupu usychania porastových stien na zvyškoch lesa.

Približne na mieste, kde bolo natáčané známe video o.z. My sme les, spevnená cesta odbočuje doľava cez potok, no značka pokračuje rovno a začína sa štverať strmšie v traverze svahu, až sa vnorí do lesa na jeho hornej hranici. Táto časť cesty je už samozrejme príjemnejšia a hrboľatejšia.

Nad smerovníkom Záver Širokej doliny sa odpája červená značka, traverzujúca severné svahy smerom na západ, až do Doliny Zadnej vody. Najmä ale sa terén rýchlo otvorí do nádherného amfiteátra, plného čučoriedok, kosodreviny a farebných kvetov. Chodník stúpa stále strmšie, často je vykladaný kameňmi a v záverečnom svahu sú našťastie serpentíny. Priamo na nich sú aj svištie diery, svište som tu však naposledy videl pred vyše 10 rokmi. Cikcaky križuje aj žltá značka z Demänovského sedla do sedla Javorie, ale pozor – od októbra do júna je zavretá. Možno práve kvôli tým svišťom.

Záver je už potom sklonom takmer na pohodu – keď sa chodník na hornom konci serpentín prehupne cez hrebeň v Krúpovom sedle na červenú hrebeňovku, k vrcholovému dvojkrížu je to už len asi 20 minút. Ako po schodoch, po veľkých kameňoch, no už nie tak prudko. Cestou sa otvorí aj jeden pekný výhľad na sever, rámovaný bralami nad jedným zo žľabov - ponad dolinu a kotlinu až k Západným Tatrám. A tam hore pri obelisku a kríži, tam už to každý pozná, však? Kto nie, mal by ísť, toto je zo severnej strany svojimi parametrami (8 km, 1100 výškových, 3,5 hodiny) v podstate najjednoduchší prístup na najvyšší bod Nízkych Tatier, ak nepočítam presun z Chopku, od lanovky :-)

Nazad teda tentokrát rovnakou cestou, ale ak vyjde čas, oplatí sa trochu sa povzdelávať v povstaleckej histórii a v dolnej časti doliny odbočiť cez potok doprava - ku zrekonštruovaným partizánskym bunkrom v lokalite Krčahovo. Smerovník aj značky navedú neomylne, informácií je tam na tabuliach dosť a je to zachádzka tak na pol hodinky. Viac v galérii.

Rišo Pouš