Rozcvička pred Lazovkou: z PB do ZA

Necelý týždeň pred Lazovkou, bolo by dobré aj začať trénovať... Som si povedal už skôr, ale výhovorky na predošlé víkendy (kašeľ, antibiotiká, dážď, horúčka, práca...) boli vždy poruke. Ale nedeľu 7.4. sa už obabrať nepodarilo, navyše po sobotňajšom fronte sa malo vyjasniť, tak nastal čas začať so serióznou prípravou. Navyše som naverboval aj nemenovaného miestneho znalca chodníkov a prtí P.K., ktorému sa vraj tiež smerom k Lazovke zíde pohnúť kostrou. A dobre som spravil, lebo v ranných hmlách pod Manínom ktovie kam by som sa zamotal.

Myšlienka bola presunúť sa z Považskej Bystrice do Žiliny, zo stanice na stanicu, čo najmenej po asfalte samozrejme. Taký niečo viac ako maratón to vychádzalo. Symbolická spolupatričnosť s tými, čo sa akurát v BA mlátili na tom klasickom. Nakoniec to bolo viacej chôdze ako behu, dlhšie fotopauzy (zas tie výhovorky...), ale krajinka je to pekná, škoda by bolo len chrtiť a nepodeliť sa so zážitkami. A celý čas (okrem začiatku) slnko za chrbtom. Tak tu v texte len pár „faktických poznámok“, viac je toho v galérii.



Štart v rannom príšerí a hmle cez mesto a kalváriu bol v zahrievacom móde. Jednoducho sme sa napojili na žltú značku, aby sme ju na lúkach nad Podmanínom dočasne opustili. Lebo sme sa strmo vyplazili po miestnom chodníčku na Manínec. Ten nás odmenil takým východom slnka nad hmlami v dolinách, že až:



Rovnako prudký zošup iným chodníkom nazad na žltú, ale o chvíľu sme z nej odbočili zas – na cyklotrasu č.5310 a z nej na náučný chodník (NCH Manínska a Kostolecká tiesňava), ktorým sme sa vyhli asfaltu medzi Záskalím a Kostolcom. Podišli sme bralká Drieňovky, z hmly za nami vykukol vrchol Veľkého Manína a ocitli sme sa v Kostolci pri cintoríne.



Asfaltku z Kostolca do Vrchteplej sme tiež obišli, ale to už bola iná sranda... Stále po náučnom chodníku, z Kostolca priamo hore na hrebeň Hoľazne a z jeho výhľadového brala Ostrenec priamo dole do Vrchteplej. Na jednej mape (Hiking) je síce nakreslený chodníček, na druhej (mapy.cz) dokonca aj ten náučný, ale oba existujú asi len v bujnej fantázii niekoho, kto tam zjavne nikdy nebol. Vyzerá totiž aj takto:



Potom ale už nasledovali až do konca pekné, zväčša behavé úseky. Ten prvý do Súľova, po červenej. Najskôr hore lúkami z Vrchteplej, potom trochu škaredšie dole lesom po makadamom vysypanej zvážnici. Ale pohodka, dalo sa.



Súľovské skaly sme si samozrejme nemohli odpustiť, aj preto, že v doline pod nimi ešte vládla zima a hmla. Až do sedla pod Roháčom sme sa premotali pomedzi skaly: aj výhľady boli, aj vidmá, aj iné efekty na hornej hranici hmly, a to všetko korunované dramatickou kulisou brál a veží a malou zachádzkou pod Obrovskú bránu.



Ďalší úsek, do Hričovského Podhradia, sa podľa mapy zdá byť trochu fádny, ale je to príjemná prechádzka lesmi (najprv chodník, potom cesta), ku koncu samozrejme zaklincovanná výhľadmi z Hričovského hradu:



Veľmi príjemne nás prekvapil úsek medzi Podhradím a Ovčiarskom. Ako sme sa z dediny vyhrabali po lúke na kopec, nasledoval dlhýýýý a parádny singlík lesom, takmer po vrstevnici, a na jeho konci zas zbeh po lúke do Ovčiarska, s výhľadom ku Žiline a Krivánskej Fatre v pozadí.



Raz sa to ale muselo pos...ť, žeby sme neboli moc rozmaznaní, tak sa to trochu pototo ku koncu. Z Ovčiarska sme finišovali pomedzi rúbane, po zvážniciach, miestami aj po kvalitnom blate. Ale zas aby sme nekrivdili, červenú sme opustili - tam, kde sa prudko stáča doľava dole do Strážova, my rovno. Mierili sme do centra mesta, to sa nám pomedzi stromy ukazovalo a po výbehu z lesa už bolo úplne jasné, kade ísť. Takže sme po viac ako ôsmich hodinách frajersky doklusali pomedzi korzujúce davy až na stanicu, hodinky ukázali 44.4 km. Už podľa času to nebolo žiadne pretekanie, ale v takom počasí ozaj škoda by bolo naháňať sa. Vrelo odporúčam, táto trasa stojí za to.

Rišo Pouš