Poľana – Bôr – Siná

Sobota, pred frontom, SHMÚ hlási posledný letný a poriadne horúci deň, až rekordný, treba utiecť do chládku! Vyhráva sever Nízkych Tatier a taktika je „Jasná“: dopoludnia chládok v doline Zadnej vody, popoludní schladí vietor na hrebeni. Presnejšie na tom bočnom hrebeni, ktorý ohraničuje Demänovskú zo západu. Mám v pláne okruh od jaskyne Slobody, takže najskôr musím pochodiť po ceste dolinou Zadnej vody. Trochu sa bojím tej modrej značky k Vrbickému plesu – na svahoch Bôru intenzívne ťažia drevo, dúfam že cesta v doline nebude „total brutal“.

Našťastie nie je, aj keď cez stenu stromov vidieť tie holé a zodraté svahy. Keby to drevo aspoň lanovkami sťahovali! Inak celkom príjemný začiatok. Paralelne s posledným stupáčikom k plesu ide dokonca v lese nejaký singlík, a dosť dlhý, hmmmm... Tip pre bajkerov?

Od plesa (už po žltej) zas kúsok asfaltu, nad vodárňou obrovský drevosklad, ale cesta sa konečne zužuje na dláždený chodník a konečne to začína vyzerať ako v národnom parku. Predbieham „cykloturistu“, ktorý sa márne pokúša trialovať hore po tých šutroch :-) Asi to otočil, musel  ho odradiť prvý strmší prah.

Pomaličky sa vynáram nad les, míňam zberačov posledných čučoriedok a už sú tu serpentíny do sedla Poľany. Tento chodník je podľa mňa najpohodlnejší nástup na hrebeň, ale nikde nikto. Hore božský rozhľad! Nie je to síce ešte to jesenné, inverzné počasie s krištáľovo čistým vzduchom, ale vidieť doďaleka – aj to, ako sa sem posúva frontová oblačnosť zo západu :-(

Vpravo bok a ide sa na Poľanu. Jej menovkyňa sa vystrkuje vzadu na juhu spoza Skalky. Ani sa mi nechce kráčať, každú chvíľu by som stál a len ticho obdivoval krajinu okolo. Len smerom doprava na rozrýpaný Chopok a oholené svahy je to smutnejšie... Slnko mám presne za chrbtom, takže pohľady sú najkrajšie na sever – tam pomaličky vylieza strakatá Liptovská kotlina, už sa teším na Sinú!

Predtým ale ešte cez Bôr a dlhým klesaním po jeho severnom úbočí do lesa. Toto je najkrajšia časť túry – zostup vedie pestrou, brusnicovo-kosodrevinovo-skalnatou krajinkou. V sedle Sinej síce chýba tabuľka smerom na vrchol, ale trojuholníčky na stromoch nechýbajú a na strmších miestach sú nové laná. No, niekde aj pomôžu, ťažko je to schodné. O chvíľu sa ale presviedčam, že sa to dá jazdiť! Keď pod vrcholom šaškujem s makrom a púšťam zostupujúcich, registrujem zhora povedomý hrkot. Dvíham pohľad a oproti mne - bajker. Prehodíme pár slov – vraj jedna z výziev. Všetka česť!

Hore som sám, bus ide o viac ako dve hodiny, času more! Pofotím, posedím, pospím si, neskutočná pohoda, počasie tak akurát, slnko hreje, ale neotravuje, vietor odháňa muchy...  Liptov je odtiaľto nádherný, ale aj domov sa treba dostať, tak dvíham kotvu. Zostup je najkrajší v spodnej časti, kde sa chodník preplieta kaňonom popri potoku. Úplne dole dokonca pár maličkých „obrích hrncov“. Ale to už spoza stromov hučia autá. Končím tam kde som začal, približne po ôsmich hodinách.

Rišo Pouš