Ostrôžky, Timrava a langoše - nultý ročník nového ultrabehu?

Cieľ Javorníckej stovky – Kuko s Náčelníkom stoja bokom a kujú dáke pikle. Bulvár ide akože náhodou okolo, podozrivo stíchnu... Bulváru to samozrejme nedá, šmejdí naokolo, naťahuje uši, nedá sa odohnať, a tak po chvíli už má pre istotu pozvánku „vo vrecku“. Na 16. november do Podkriváňa, skade vraj odštartuje pokusný, nultý ročník novej slovenskej ultraakcie. S parametrami „čosi cez 50 km a čosi cez 2000 výškových“ je to síce len detská trať, ale s jej krajinárskymi kvalitami bude isto kandidovať do zoznamu obľúbených. S podporou SUT to tiež bude isto na špičkovej úrovni. A ešte keď Kuko ozaj tie langoše napečie, ako sľubuje... Toľko pre budúcu históriu, aby sa raz vedelo, ako to začalo, a pome behať – Kuko napozýval z celého Slovenska, nakoniec vraj ale dominovali výhovorky a mrazivé ráno pred obecným úradom (jasno, -5) našlo na parkovisku dokopy osem pokusných králikov. Z toho štyroch z Turca – len aby sa vedelo, kto si zaslúži za tú obetavosť zľavy na štartovnom! Z tých ôsmich jeden vraj čerstvý otec, ktorý zmizol vpredu, že musí byť rýchlo doma (dal to za šesť hodín). Zvyšok sa pred ôsmou vybral hore dedinou, družne vykecávajúc. Takže nasleduje správa pre ultrahistorikov, ako to pri pobehovaní Timraviným krajom vyzeralo. Akurát, že bulvárne hodinky zaštrajkovali a počítať začali až od Divína, takže gpx (hore) aj mapka sú len požičané:

Štart tu bude isto rýchly. Síce stúpanie hneď na najvyšší bod trasy (Javor 821 m), ale krížom cez pasienky, kde „Pozor, za plotom sa pasie plemenný býk!“ Teraz nikde nič, len ďaleké obzory s dominantnou Poľanou za chrbtom. Ale ktovie, čo bude na jar, keď Kuko odpáli prvý ročník a šťavnatá, nová trávička bude tomu býkovi nalievať sily a ktovie čo ešte.

Technickejší, hrboľatý, ale krátky zostup popod bralo a okrajom lesa na južnú stranu Javora - a kochačka výhľadmi pokračovala. Stále po modrej, otvorenou krajinou cez divínske lazy. Ale výhľady boli aj dole do mlieka, ktorým boli zaliate doliny a do ktorého sa celá pokusná partia pri zostupe do Divína ponorila. A poriadne dlho sa z neho potom nevynorila.

Takže po lazoch lesy, dlho dole kopcom, nad dedinou lúky a v Divíne prvá občerstvovačka – priamo pod hradom špeciálne na objednávku otvorená krčma, kde skupinka už bola túžobne očakávaná a pípa len tak syčala! Kuko je tu na okolí zrejme celebrita, lebo podľa neho vraj maľovali jedného ukrižovaného na kalvárii za hradom, kade viedla ďalšia časť trasy. Už po červenej, smer Sedem chotárov. Ale posúďte sami:

Za kalváriou ešte sem – tam osrienené lúky, ale až na Sedem chotárov prevažne mierne stúpania lesmi, po širokých chodníkoch, vystlaných kobercom lístia. Aj ponad Tuhár a jeho kameňolom. Pri prístrešku na vrchole vpravo vbok a pre zmenu strmý zostup do Tuhárskej doliny (po žltej). Zákernosti pod lístím preverili sústredenosť a mieru vylágrovanosti členkov.

Žltá viedla kroky aj ďalej, okolo chaty Poľana – ale ako strmo k nej dole to bolo, tak ešte strmšie smerom hore. No, miestami to bolo aj na 4x4. Toto sa bude ľuďom páčiť, keď budú už unudení z toľkého behania. Skalky okolo chodníka naznačovali, že sa blíži vrchol stúpania a za ním obrat na juh, na neznačkovaný zostup jednou z lesných ciest (paralelne s asfaltkou) ponad dolinu Žiarskeho potoka. Tam bolo pod lístím miestami megahrboľato, žiadna šotolinková pohodička! Ale do jari lístie uľahne a bude to fajnéééé.

Nohy si potom na chvíľu uľavili na asfalte a bruchá čakalo prekvapenie – poľná občerstvovačka pod lesom, pod ďalším z výnimočných bodov trasy. A tým bola nová vyhliadková plošina Vínny vrch, zmontovaná miestnymi turistami na bralku nad Lupočou. Takmer najjužnejší bod trasy, ku ktorému bolo treba vyštverať sa fajne strmo, po chodníku lesom. Akurát, že výhľady len do plnotučného mlieka - našťastie panoramatická fotka s popismi trochu pomohla. Do Maďarska len na skok.

Po rovnako strmom, ale rovnako krátkom zostupe nasledovalo čo? No dlhý výstup predsa! Zelená značka vedie ponad potok Mašková priamo k tete Timrave do Polichna, ale stúpanie je pozvoľné, príjemne behateľné a na jar bude isto aj príjemne tienisté. Len tie dve prítulné, hravé šteniatka z prvého domu v dedine ktovie na čo sa do jari zmenia:

Okolo Timravinej fary viedla trasa len tak zozadu po značkách. No chcelo by to hádam z opačnej strany, nech má to ultrabehanie aj nejakú národopisnú pridanú hodnotu. Potom útek z dediny a prechod na modrú farbu znamenal na úvod ešte trochu asfaltu, ale najmä strmý zostup hmlistým lesom do Tuhára, aj s technickými prídavkami v podobe preliezania zvodidiel.

V Tuhári vybavený ďalší krčmový krmelec, tentokrát menej zafajčený, zato výzdobe stien dominovali ruská a sovietska vlajka. Hádam len tak z recesie, keď už sa to volá Bar Joker. Ale dobre padol pitný režim aj to teplo. Svojpomocne sa dalo dotankovať aj v studni na námestí, kde tečie voda moderne - po stlačení vypínača.

A z Tuhára zas hore brehom – po Timraviných chodníčkoch, až hore na „hrebeňovku“, dlho a stále strmšie, na konci dokonca aj s pomocou reťazí pod andezitovým bralom. Pod skalou malá jaskyňa, na skale prístrešok a o kúsok vedľa ďalšia nová vyhliadková plošina. Výhľad by bol na východ, nebyť toho mlieka.

Stúpanie z Tuhára na Bralo bol zároveň posledný náročnejší a dlhší kopec na trase, na programe bol už len presun takmer po rovinách nazad pod Javor. Lesy, neskôr lúky, zlatá hodinka, hmla pod nohami a mraky nad hlavami, ale zapadajúce slnko sa heclo a v tej medzere na chvíľu vyrobilo pár pomarančových svetelných efektov. Cez budinské lazy dlhší úsek po tvrdých cestách (od asfaltu po šotolinu) a ku Chate pod Javorom doklusala partia z opačnej strany.

Čelovky na hlávky, bráničku už nebolo treba preliezať ako ráno, dala sa obísť. Potom posledná chvíľa potácania hrboľatým lesom, strmo hore na vrchol Javora - a zhora už ďaleké pohľady do tmy pod Poľanou, kde sa jagali hviezdy rozsvietených dedín, osád aj samôt. No romantika ako bič, takto na záver!

Takže už len zostup do cieľa/na štart, po lúčnych cestách. Plemenný býk zase nikde, asi už bol zalezený. Dni sú v polovici novembra už využiteľné dosť krátko. Čím nižšie, tým väčšia kosa, inverzia si to poistila, ale napriek tomu vytiahol Kuko z kufra auta ešte ďalšiu občerstvovačku, a vraj si treba aj na cestu domov vziať. Tomu sa hovorí servis! Ale dlho tá idylka netrvala, aj kúrenie v aute potom bežalo chvíľu naplno. A to je všetko.

Takže myslím si, že veľmi dobre vymyslené, zorganizované a dokonca aj občerstvené, čo teda vôbec nemuselo byť. Kukovi vďaka a stokrát sláva. Ultras sa teda asi môžu tešiť, že hádam už najbližšiu jar spoznajú ďalší kút rodnej hrudy na vlastné nohy a ďalšiu akciu, tak trochu kultúrno-historicky šmrncnutú – už to hádam len podporiť nejakým jej originálnym názvom. Langošov je predsa všade plno, ale Ostrôžky sú jedinečné a Timrava tiež! Najmä ale držme palce všetkým, ktorí k novej akcii prispejú.

Rišo Pouš