Od Vepra k Vepru - deň piaty, skanzenový

Vstávam dobre vyspatý – nechcelo sa mi tlačiť v stane, ktorý je len teoreticky trojmiestny. Veď dnes už končíme, nevadí trochu rosy na spacáku. A noc bola suchá, lúka mäkká, nebo jasné. Stopy od medvedích zubov alebo od pneumatík na tele nemám, tak je dobre. Zvyšné dva mäkkýše sa ešte prevaľujú v stane, tak sa obzerám po lese po nejakých hubách, ale je tu riadne sucho, nikde nič. Maťa včera vyhlásila, že dnes bude popri ceste huby zbierať – no, bude mať čo robiť.

Ani jeden z predchádzajúcich dní sme toho veľa neprešli a dnes to asi bude ešte kratšie, lebo sa nám treba aj domov dostať. Takže toto bude skôr tip na nedeľnú vychádzku ako na celodennú túru. Stan máme ešte v tieni stromov, tak kým vyschne na slnku o pár metrov ďalej, ešte sa pri raňajkách pokocháme výhľadom na ožiarenú Sihliansku planinu s Poľanou v pozadí. Noro sa chváli že si privstal a pofotil východ slnka a rannú hmlu v Sihle. Dnes to teda bude prevažne z kopca, ideme z lúk nad Sihlou cez sedlo Tlstý javor, konečne aj cez Obrubovanec (kde sme mali byť už druhý deň), ale tam už odbočíme po žltej do Obrubovanskej doliny a cez lesnícky skanzen vo Vydrovskej doline dorazíme do Čierneho Balogu. Nejaké čisté tričká ešte máme, tak nás hádam šofér nevyhodí z autobusu.

Prvý úsek pripomína skôr prechádzku po parku – sprava les, zľava lúky, skupinky stromov, sem tam dom, kráčame po spasenej a pokosenej tráve alebo po poľnej ceste. Len škoda že asi kilometer pred sedlom Tlstý javor vedie značka po asfaltke, aj keď teraz (v nedeľu ráno) premávka nie je takmer žiadna. Za sedlom sa po krátkom pochode lesom znovu dostávame na krásne lúky, už dohola vykosené. Po ich hornom okraji vedie popod les pohodlná „lúčna“ cesta – toto keby sme vedeli tri dni dozadu, nemuseli sme sa trmácať po asfalte hore Kamenistou dolinou. Dalo by sa tadiaľto aj za dažďa bez strachu o mokré nohy. Od smerovníka na Obrubovanci si trochu zachádzame odbočkou cez lúku – treba obzrieť a odfotiť aktuálny stav opusteného salaša. Výborné miesto na bivak! Pod drevenicou mätovo-žihľavová húština naznačuje prítomnosť vody a pramienok je dosť výdatný aj na skromné sprchovanie z fľaše.

Vraciame sa ku smerovníku a po malom blúdení nachádzame cestu do doliny, ktorou vedie žltá značka. Prechádzame postupne popri niekoľkých lesníckych zruboch a senníkoch a asi po hodine príjemného, ale monotónneho pochodu v tieni lesa sa vynárame v ústí Obrubovanskej doliny pri parádnej horárni. To už šliapeme hodnú chvíľu po asfalte a k ďalšej horárni na hornom konci skanzenu to máme ešte skoro dva kilometre. Míňame jedno z bývalých nákladísk úzkokoľajky – dnes je tu stanový tábor pre deti a brigádnikov a koniec poslednej zachovanej vetvy železnice, ktorej sieť mala voľakedy až 132 kilometrov.

O chvíľu už na nás máva vrtuľou helikoptéra – riadny to exponát! Tešíme sa ako malé deti, lebo skanzen je ozaj výnimočný, kto tam ešte nebol, nech neváha. Len v rastúcej horúčave a s ťažkými batohmi je trochu ťažšie užiť si ho (ale prinútili sme sa). Divé svinky predsa treba ísť pozrieť! Zdajú sa mi nejaké menšie ako naposledy, možno ich vždy len vykŕmia a po sezóne sú z nich klobásy. Pretože je pekná prázdninová nedeľa, o skanzen je obrovský záujem, ale nie je tu zápcha, ľudia sa na veľkom území roztratia. Len prečo idú všetci po tom úzkom chodníku proti nám? Na vstupe do skanzenu ešte obdivujeme parný vláčik – romantika preukrutná, len neviem či sa to páči aj domácim, keď im pár krát denne dymí popred domy.

No a posledným našim príjemným zážitkom z tejto expedície je čapovaná kofolka v Brezne na stanici, ktorá výborne padne v popoludňajšej horúčave. O chvíľu už fičíme osobákom v ústrety zajtrajšiemu brutálno-realistickému pracovnému nasadeniu.

Rišo Pouš
Foto Noro a Rišo