Od Váhu na Portáš – zombie párty v Javorníkoch

Nooo už je to poriadne dávno, čo sme boli s „bývalým kamarátom“ na spoločnom výbehu. Ale čas dozrel a májové počasie tiež... Máj, lásky k ultrabehu čas :-) Oboch nás už dlhšie lákala modrá z Nosíc až na česko-slovenskú hranicu pri chate Portáš. V podstate po kopčekoch medzi Púchovskou a Maríkovskou dolinou, zväčša do kopca. Hikeplanner napočítal dákych 36 km a to nám úplne stačilo. Lebo obaja polomŕtvi, každý pre niečo iné. Ešte potom bolo treba zbehnúť dole do Čertova na autobus – no, dokopy ani nie 40, ale nakoniec sme si to ešte nadstavili o kúsok popri ceste na nižšiu zastávku, tak hádam sme aj maratón dali. Ale bola to teda poriadna zombie párty. Lebo mne ako slabšiemu kusu poriadne došlo, pred koncom. A to bolo na začiatku akože na pohodku tempíčko - nooo, je čo doháňať v tréningu :-)

Takže ráno zraz v Nosiciach na stanici – už na tej novej, za Váhom. Začiatok symbolický - cez nosický cmiter k začiatku modrej značky v dedine. Údaj o vyše deviatich hodinách na Portáš nás nemôže rozhodiť, aj tak musíme stihnúť bus. A ešte sme frajeri – že ak to pôjde, predĺžime si to cez Kohútku alebo až Pápajské sedlo. Asfaltový rozbeh v rannom chlade do kúpeľov, cez Priehradu mládeže, na rovinkách sa to vykecáva, že? S budovateľskou piesňou a úsmevom na perách, ako sa patrí v týchto končinách.

Do kopca na Holíš hovory tíchnu, ale po príjemnom chodníku sa fajne krepčí a sem – tam aj výhľady, z Holíša aj panoramatické „widoki zajebiste“. Ukazuje sa ažúro deň, slnko stúpa, nálada tiež (zatiaľ), sily stačia (ešte), achilovka drží, no radosť žiť, nie? Potom krásne lúky, lesa kus a ďalšie, ešte krajšie lúky. Z diaľky spoza horizontu vytŕčajú na jednej strane Vršatecké bradlá, na druhej Rozsutce. A tak si tu pobehujeme.

Ale ide sa do lesa a romantika na dlhý čas končí. Lebo až do Maríkovej – Modlatína je to rozbahnená, roztraktorovaná cesta typicky hospodárskym lesom so všetkým, čo k nemu patrí v tejto dobe holorubnej. Aj zopár pracovných offroadov stretáme, aj stôp po motorkároch je tu na mraky, aj značky niekde chýbajú. Ešte že je tu „bývalý kamarát“ s telefónom a mapami, keď neúmyselne skracujeme hneď nad Klieštinou a jej osadu Brunov zďaleka obchádzame, aj keď sme ju mali líznuť okrajom. Čerešničkou na torte je ale záverečný traverz za Zigovom – bahno, ťažba, predieranie mladinou, zo všetkého trochu. A potom výživných 300 výškových smerom dole do Modlatína. Najhnusnejšia turistická značka široko ďaleko, vrelo neodporúčam. Ale nálada zatiaľ neklesá, len tempo, pozvoľne.

V Modlatíne pumpa, tak pumpujem, dáko ma suší po tej rannej slanine či prečo... No ale ultraraňajky museli byť! Osviežení, posilnení, znovu s budovateľskou piesňou (alebo skôr s blbými rečami) na perách stúpame po parádnej lesnej asfaltke a debaty o zmysle života a iných zbytočnostiach sa zase rozbiehajú do vyšších obrátok ako naše nohy. Takže keď zisťujeme, že už dlho nemáme modrú, zisťujeme aj to, že sme príliš leniví tak ďaleko sa vracať. Ale múdry telefón ukazuje, že značka vedie nad nami a onedlho sa k nej dosť priblížime, tak sa napojíme. Ani sa moc za tým ale neženieme, odrádzajú nás tie nedávne zážitky. Akurát kým k tomu napojeniu dôjde, stihnem ešte zhejtovať zopár bajkerov – gravelistov, ktorí si tu svištia. Lebo nohy už cítiť.

Napojenie sa znovu darí vďaka mapám v telefóne a sánka nám padá: nádherný singlík jemne stúpa traverzom, je vidieť, že je pravidelne čistený, či v lese, či na rúbani. Stôp po bajkeroch viac ako po turistoch. Počúvam čosi o „Maríkovskom Eldoráde“ – doma po malom gúglení sa z toho vykľuje Traildorádo (https://www.mtnlovers.sk/clanok/28/marikovske-traildorado-nic-pre-slecinky). No, za-u-jí-ma-vé! Len jednu chybu ten chodníček má – asi kilák či dva pred začiatkom finálneho strmého stúpania na Portáš zrazu značky miznú a nebyť toľko spomínaného telefónu a jeho inteligentného majiteľa (alebo aj naopak), tú odbočku hľadám ešte dnes. Za odbočkou značiek zas dosť. To čo bolo totok? Horšie ale je to, že so značkami miznú aj sily z nôh a na rozdiel od značiek už sa znovu neobjavujú.

Tak potácaním vpred, alebo skôr nahor, lebo je to poriadne strmé na záver. Bývalý kamarát mizne niekde v diaľavách, kým si z posledných síl vychutnávam spätné pohľady najprv dole Maríkovskou, potom dole Púchovskou dolinou. No potom už pomedzi stromy prekvitá červeň strechy a vidina oddychu a jednej čapovanej.

Pekná nedeľa a takmer koniec pandémie (dúfajme), to okolo Portáša znamená megaplno ľudí, šóru pred okienkom, ale aj tušák, že tu dnes stretneme niekoho známeho (keď už sme na drzovku prekročili hranice). A naozaj – vsetínska legenda slovenských ultraakcií Radek Šnevajs len valí oči, keď mu na diaľku mávame plnými pohármi. A o chvíľu len tak mimochodom spraží naše úbohé egá informáciou, že dnes je len na malom výlete, aby vychodil včerajšiu stovečku. Takú pohodovú vraj, pomalú... Tak sa radšej lúčime, že teda pomaly ideme dole. Lebo teplo je síce, ale tu na hrebeni fučí – silný, južný, predfrontový. Aj kofola bola dáka moc studená a nohy sú akésik vatové a v bruchu divné pocity a vôbec, čo je zase totok do prčic???

Nemenovaný (bývalý viete kto) nechtiac provokuje, lebo dole beží ľahko, kým mne sa pletú nohy a krížia oči. Našťastie je to krátke, aj keď strmé - a potom už parádny nový asfalt, aby si milionárske esúvéčka neoškreli brušká. Smutný pohľad na opustené ratraky a veselý na lavičku na zastávke – sme na Čertove, na konečnej. Odstavujem hodinky. Ale hodinu pred autobusom. Čo tu teraz budeme robiť? No, osobne by som išiel zdochnúť do krovia, ale druhej časti výpravy zjavne hrajú nohy, tak že dobre, zídeme nižšie do doliny, sa hecnem dáko... Tak sa hecujem, ešte sa cestou skúšam odplaziť do toho krovia, ale ani zdochnúť sa mi nedarí, len niečo nepublikovateľné, tak nazad na cestu a potom už o chvíľu konečne tá lavička na zastávke a potom sedadlo v autobuse.

No ale som si dal! Našťastie ani nemenovaný P.K. už nehýri optimizmom a namiesto výklusu domov si zajednáva odvoz z Púchova. Tak si ešte odstojím hodinku v rýchliku (korona odchádza, vlaky sa plnia) a to je tak všetko, koniec dojáku, nikomu nič nehovoriaceho. Až na ten hnusný úsek okolo sedla Kýčera to bolo ale fajné, aj keď ku koncu telo hnusne zradilo. No aj krízy treba na ultrabehy trénovať. A keď budem veľký, tiež budem mať rozumný telefón!

Rišo Pouš