Novembrové polietanie 2

Paraglidistu je ťažko zabiť... Toto všeobecne známe Igiho konštatovanie asi naozaj platí. Necelý mesiac pred zimným slnovratom, keď sú všetci ostatní / normálni / piloti bezmotorových lietadiel dávno uložení k zimnému spánku sme sa opäť v hojnom počte zišli na ďalšej novembrovej akcii. My si jednoducho nedáme pokoj. Tento krát padla voľba na mohutný hrebeň Braniska. Podľa predpovedí by nám malo počasie priať práve v tejto lokalite takže hurá na kopec, snáď to bude dobré...
Niečo pred dvanástou sa už Andyho Galloper natrieskaný pilotmi a padákmi driape po rozblatenej ceste na vrchol Sľubice odkiaľ budeme štartovať. Chvíľami máme pocit, že extrémny terén neumožní dotiahnuť výjazd do zdarného konca, ale Hyundai sa nedá zahanbiť a o pol hodiny už vykladáme bágle na štartovačke.

Hore nás čakali úžasné pohľady...Predpolia smerom na západ od kopca s dominantnou siluetou Spišského hradu sa kúpu v slnečných lúčoch, dolina na východnej strane hrebeňa je utopená v hustej hmle, na oblohe zopár mrakov... Scenéria ako z filmu, ideálny vietor, čo viac si môže človek priať ? Asi nič, takže neváham a rozbaľujem svojho nového miláčika, aby som čo najskôr zistil čo v ňom je. Štartujem ako prvý, ostatní takticky vyčkávajú, sledujú ma ako lačné supy a sú pripravení okamžite letieť za mnou, ak vyňuchám nejaké stúpanie. Stalo sa!


Krátko po štarte moje prístroje konštatujú vertikálny pohyb smerom nahor a ja s výzorom šťastného pudla na psej konzerve začínam stúpať nad miesto štartu a sledujem paniku pod sebou. Všetci chcú byť odrazu vo vzduchu. Po niekoľkých minútach sa im to darí a nad kopcom začína byť tesno. Stúpania sú slabé a úzke a pre množstvo padákov, ktoré sa tam chce pomestiť sú jednoducho primalé. Keď sa o mňa takmer obtrie asi tretie krídlo, rozhodujem sa trmu-vrmu radšej opustiť a letím na sever loviť ďalšie stúpania. Tam už však toľko šťastia nemám a po chvíli sa vraciam na pôvodné miesto, no už v kriticky malej výške. Dostať s späť na úroveň kolegov ktorí si poletovali o stovku metrov vyššie bolo ťažké a chvíľami dosť dramatické, ale podarilo sa a po istom čase sa na nich dokonca dívam zhora. Túto pozíciu využívam na ďalší výpad na sever, ktorý tento krát ťahám až k vysielaču nad diaľnicou a tunelom. Tam doberám posledné metre výšky, otáčam na juh a vraciam sa k pristávacej ploche pri obci Dúbrava kde pristávam. Do pol hodiny pristál aj zbytok partie.

Zdanlivá bodka za úspešným dňom sa však nekoná. Johnyho výkrik, že nemá peňaženku a že iste ostala na štarte rozhodol o tom, že džíp musí ísť ešte raz hore. A aby nešiel naprázdno, nasáčkovali sme sa doň ešte raz a po nájdení Johnyho pokladu si každý ešte raz zletel. Tento raz však bez lietania v stúpaniach. Letím preto priamo nad pristávačku, kde si v pokojnom vzduchu skúšam špirálu... Náklon v sedačke, zatiahnuť ľavú riadiacu šnúru a už to fičí. Preťaženie cez 2 G mi tlačí makovicu medzi ramená, cítim ako sa pomaly odkrvujú horné partie tela a prekrvujú tie spodné... Skôr ako stihnem zistiť či je to príjemné alebo nie špirálu vypúšťam a po druhý raz sadám k autu. So správaním môjho padáku som spokojný, ostáva len rozlúčiť sa s partiou a mazať domov so želaním, aby takých neskorojesenných dní bolo viac.


Jozef Šleboda
foto Igor Dinda