Nízkotatranská stíhačka 2011

         Zase sme o rok starší, ale múdrejší poniektorí asi nie. Inak by tohoročná registrácia nebola vypredaná za pár hodín – prihlasoval som našu dvojicu dve hodiny po začiatku a boli sme v poradí 42. dvojica zo 49! Normálny človek by neveril, koľko je tu dookola masochistov... Takže v piatok poobede 8. júla frčíme smer Telgárt, lebo jedna z noviniek je večerná prezentácia, aby sa ráno mohlo odštartovať skôr ako vlani, o šiestej. Inak začiatkom júla je vidno už po štvrtej, ktovie čo bude o rok :-) Poslednú noc sa človek aj tak veľmi nevyspí a aspoň by viacerí ušetrili na baterkách.

          Po obhliadke celého hrebeňa v smere západ – východ (inak v pekných búrkových mrakoch, fajná perspektíva na zajtra!) spoza okien autobusu si niektorí začínajú uvedomovať, že nazad to bude po vlastných. Na prezentácii v škole je nejak pusto, base camp je zas v krčme, ktorá zažíva jednu z mála dobrých tržieb v roku. Pri margeritách a jačmennom jonťáku sa navzájom chválime, kto má menšiu mapu, meriame stred Slovenska a dohadujeme taktiku, ktorú všetci schvaľujú: od začiatku naplno, postupne zrýchľovať a do cieľa zašprintovať. Vetroplachteam nenecháva nič na náhodu a toho roku obsadzuje obe kategórie. Noc je krátka a nepríjemne teplá...

         O pol šiestej ráno rojenie pred školou, o šiestej výstrel a kým stihnem zbaliť foťák, všetci sú už kdesi v lese. No to zas bude za deň! SHMU ho sľubuje taký teplejší (Hurbanovo „len“ 36) a s ojedinelými búrkami. Pre nás na hrebeni to môže znamenať, že nás tie búrky ojedinele aj obídu. Vlhko ako v práčovni už je, dole chodníkom tečie po včerajších búrkach poriadny potok, umenie je topánky nenamočiť. Ale obloha zatiaľ „čistý plech“. A na prekvapenie je to tak skoro až po Čertovicu. Kumuly sa príliš nekumulujú, zato vlhkosť zo zeme stúpa rovnako ako teplota okolo nás. Rastlinkám sa darí ako v pralese, chodník je po roku zas o trochu viac zarastený, kosovka nás driape ako Freddy Krueger. Na rúbaniach sa cítime ako na panvici, je to riadny mordor, nestíhame dopĺňať vodu. Zo snaženia nestúpiť na vretenicu alebo neviditeľný konár v tráve, niekde v traverze už asi dvadsiateho rúbaniska, vytrháva ma zo sústredenia telefonát: „Počuj sme niekde v lese na nejakom chodníku a je tu nejaká cesta, kade máme ísť?“ No úplne presne viem kde ste! Už ste za Ramžou? „A čo je to Ramža?“ Zvyšok informácií nepočujem, slabý signál... Našťastie trafili.

          Zákernosťou od organizátorov sú „švédske stoly“ na Čertovici, ani sa nečudujem že tu polovica štartujúcich ostala :-) Ten oštiepok som nezjedol, ale zožral! A keď už som nevládal, zbadal som na lavici nenápadný pohár s nutelou... Ale vraj my tu vzadu sme pohodári, prvé dvojice prileteli, narobili bordel a šprintovali het. Tak im treba, nám viac ostalo. Grgajúc sa plazíme na Lajštroch a teplota neklesá a nie a nie. Aspoň už tu visí sem - tam nejaký mrak a pofukuje. Míňame zopár „opaľujúcich sa stíhačov“. Smola, kríza príde raz na každého, hádam ju zaženú. Ďalšia kofola na Štefáničke, už ich ani nerátam. Na Kamienku je to ozaj len na skok, tešíme sa na kamenný čaj a kokosové myši. Po Poľanu máme fajn sprievodkyňu, ktorej strašný vlkolak Dorka nám hrdinsky prebíja cestu cez stáda útočiacich kamzíkov. Ďakujeme za spoločnosť.

          Skorý ranný štart a vysoké oblaky nám umožňujú vidieť, čo máme ešte pred sebou. Prašivá kdesi na konci sveta. No tak sa posúvame. Parťák akosi nespomaľuje, vraj sa spolieha na stareckú vytrvalosť. Začínam tipovať, kedy mne dôjde mladícke nadšenie. Ešteže mám ten kontrolný papier ja a nie on :-) Na Ďurkovej rušno ako v meste, keksík, čajík a frčíme. Toto nie je turistika vážení! O desiatej na Chochuli nahadzujeme čelovky, to prvé stíhačky už v cieli brzdia. My sme len také staré dvojplošníky. Ale kríza nikde, tak poctivo valíme ďalej, dokonca si dovolíme sem-tam bezdôvodne pobehnúť. Pod Prašivou v lese motivačné nápisy na zaháňanie medveďofóbie (dokonca v poľštine), kontrola v Hiadeľskom sedle sa asi veľmi nudila. Dokonca si pripravili test, kto z nás ešte dokáže čítať: vylosuj si a prečítaj vtip. My sme si vytiahli dobrý, nepublikovateľný. Ale asi sme uspeli a prečítali, lebo nás pustili ďalej.

          Takže už len známa cieľová rovinka (10-kilometrová) a po niečo viac ako 19 hodinách kotvíme aj my. Pohoda, ani nie celodenná túra všakže? Jednými z mnohých tohoročných vylepšení sú priestory na prezlečenie, vyspatie a pokecanie. A tá hadica na umytie bola na nezaplatenie! Veď by ma do autobusu šofér nevzal! Lebo z Telgártu vyrazilo stádo závodných koní, ale na Donovaly dorazila horda sušených a v soli naložených múmií. Veď to tak zrána na terase v cieli aj vyzeralo. A voňalo :-)

          Našťastie to prežili všetci, aj tí čo „neprežili“ limity na kontrolách. Organizátori to celé znovu trochu vylepšili, vďaka! Aj počasie objednali parádne, neviem čo niektorí frflali: veď v piatok na hrebeni blesky bili, v nedeľu poobede tiež, ale v sobotu sme sa pekne poopaľovali pri tej prechádzke, nie?

 Fotiek viac ako tu a v plnej veľkosti na stiahnutie: http://www.ulozto.sk/9630709/nts2011-rar

  Rišo Pouš

  Výsledky: http://stihacka.hiking.sk/1668/vysledky-nts-2011/