Lúčanský skifatrizmus: asi rozlúčka na špinavom sňahu

Treba byť zodpovedný  v tejto „morovej dobe“ a venčiť sa podľa pravidiel. Tak som si (v piatok 20.3., ešte "za tepla") výnimočne požičal auto a vyviezol sa z domu len pár km pod Martinské hole - na zákrutu k Partizánskej studničke, kde má stredisko čerpačku pre zasnežovanie. To je inak také sranda miesto pri potoku, kde je aj v lete vždy poriadna kosa. Myslel som si, že dosť vysoko na to, aby som sa dostal pohodlne na hrebeň. V zime je to samozrejme obľúbená štartovacia pozícia pre výlety na pásoch. Zdola z kotliny to na hrebeni ešte vyzeralo dobre, ale čo spravili nedávne dažde a predfrontové tropické teplá v lese? Preveríme! Keby to nešlo, v sobotu má prísť konečne zima, nadzigá prašanu :-)  

Po zaparkovaní na mokrom ľade, pred obutím lyžiarok, som pre istotu zašiel za zákrutu skontrolovať sňahy. Hnusné, špinavé, vodnaté, samozrejme. Ale dosť, zdalo sa. Jedna dvojka sa vybrala po zvážnici smerom k Dlhej lúke. Potom neskôr pri stretnutí hovorili, že niesli asi 400 m hneď za prvou zákrutou (predsa len, je to južný svah). Aby som a im tam nemotal, vyrazil som opačne, lesom proti prúdu, priamo pod Zázrivú. Preniesť som musel asi 50 m, potom už sa dalo a s výškou sa to lepšilo, len špiny neubudlo. Ani na zvážnici.

Až von z lesa pri potoku čistejšie pod pásmi, ale zase prehnitá mokrá firnová kaša a na potoku kadejaké divokrásne erózne tvary v topiacom sa snehu. V strmine len zachovaná stará stopa ostala pevnejšia, aj medvedie stopy išli pekne cik – cak po nej hore na hrebeň. No čo sa bude Jogi zabárať? Zlyžovať nazad by sa to dalo, pomedzi stromy a konáre miesta ešte dosť. Len úplne hore už sa to poriadne prepadalo do čučoriedok.

Hrebeň na Šíravách (Zázrivej) zlízaný, treba podchádzať. Ale hrebeňovka smerom k Minčolu ešte bez problémov, až na tú špinu zase. Hádam by to šlo aj bez pásov, sklz nula. Až na Minčol som ale nedošiel, vršok už je samozrejme holý, tak som to na konci lesa otočil a na pásoch nazad, nech si užijú. Ani z kopca to moc nešmýkalo.

Aby som sa nevracal rovnako, tak zo sedla Prašivé ešte traverz na Dlhú lúku a otázka, či bez vyzúvania prejdem cez napájadlá na Priekopské hole. Jasné, že som neprešiel, inak ale snehuuuuu ako v zime. Po východe na lúku na chvíľku vyliezlo slnko a hneď hic jak na panvici, no fuj... Ale prekrížil som stopu tej dvojky, ktorá od studničky išla opačne ako ja, tak daváj po nej komfortne hore na hrebeň priamo na Zázrivú, riedkym lesom.

Cestou pod Krížavu som nenápadne hádzal očkom doľava ku „starej slalomke“, že skúsim tade zbehnúť k autu. Dobehol som zas jedného osamelého vychádzkara, tak nech držím odstup, odbočil som ešte na zelenú smerom na Skalku, ale ďaleko som nedošiel. Aspoň som uzrel tú biedu aj na západných svahoch, padajúcich spod Krížavy na žilinskú stranu.

A potom už len presun poza vysielač k vleku „Céčku“ a pokus o dáke oblúky v tom kašane. Lyžovačkou sa to nedalo nazvať, zato preskakované oblúky pomedzi vývraty, pne a haluze dole v lese, tie boli ako v úzkom tatranskom žľabe. Dočasne ma zastavilo bralo na strete dolín a definitívne sútok potokov o pár metrov nižšie. Ale to už spoza stromov presvitala zasnežovacia čerpačka.

No, rozlúčka so sezónou by si zaslúžila byť krajšia, ale v sobotu konečne prišla zima, tak hádam ešte toho snehu nadzigá...

Rišo Pouš