Letecká stovka 2023 – arktída na objednávku
14.03.2023Poznáme to – v návale optimizmu si hlava vymyslí prihlásiť telo na akciu s natrénovanou nulou kilometrov, že veď času doooosť, veď ona presvedčí telo začať trénovať. Tak aj teraz – ale navyše som chcel byť na jar už raz konečne trochu rozbehaný, nie až na jeseň. V zime hlavne lyže deriem, ale keď tie zimy už stoja vieme za čo... Takže stovka je najlepší tréning na ďalšie stovky, nejako začať treba. Navyše na Leteckej som nikdy nebol (práve kvôli termínu), bolo načase spoznať novú telocvičňu a známe chodníčky pod Inovcom aj z inej strany. A po troch rokoch bola táto stovečka, na prvý pohľad profilom nenáročná a dosť behavá, obnovená (viac v jej histórii TU ), teraz už za láskavého dozoru SUT.
Takže v piatok večer, po relatívne peknom a teplom dni (ako vždy pred hnusným studeným frontom) daváj do TN – akurát som to stihol zo stanice do sokolovne medzi dvoma prehánkami. Mordorrrrr prichádzal! Uchytil som super VIP miesto v rohu, len škoda, že pri dverách, ktoré strašne kvičali. Ale to počula celá telokvičňa. Posledná noc nerozhoduje, takže som sa tradične výborne (ne)vyspal. Horší bol skôr ten pohľad do sobotnej rannej noci, kde sa za oknami pouličné lampy aj konáre hororovo kývali. Aladinovi to zas raz vyšlo – kuvikal už zo tri dni o orkáne na horách, výdatnom snežení a popoludní aj o poriadnom poklese teploty. Vietor pritom ráno od jz, popoludní od sz – v podstate furt do ksichtu. Aspoň tie metelice mali popoludní vraj prestať. Takže som oprávnene čakal okrem tréningu fyzičky aj tréning psychickej odolnosti. Potom v nedeľu som si čítal o prachovej búrke v Blave, popadaných stromoch a iných fajnotkách po celom Slovensku počas soboty – a pár bláznov nemalo nič iné na robote, len sa prebehnúť po lesoch až do 1200-metrovej výšky, hehe... Neviem, či orgovia trochu aj nešediveli dole v cieli počas dňa...
Každopádne zliezanie k lodenici, na štart o šiestej ráno (asi 180 bláznov), prebiehalo ešte v teplote bežecky celkom príjemnej, za občasného slabého mrholenia, do ktorého sa ale prepašovávalo stále viac takých aprílovo prerastených snehových vločiek. Priháňal ich a na všetko lepil poriadny fičák od juhu. Už to začínalo!
Potom svetlice zaplanuli, Rado to odpráskol a dav vybehol v ústrety tomu, čím je Letecká povestná – takmer 20 km rovnej, morálovej hrádze až do Beckova. Vzadu v skupinkách sa asi aj pohodovo vykecávalo (ak sa počuli v tom hukote), vpredu som mal dojem, že sa väčšina zabalila do vlastnej bufky, samoty, tempa a premýšľania o zmysle „života, vesmíru a ultrabehu vôbec“. Osobne som rozmýšľal celú cestu, aký k tomuto zaujať postoj. Každopádne o tejto špecialitke každý vie a kto nechce, neprihlási sa sem. Inak som mal čo robiť, aby som stíhal utierať si slzy a sople (to tie slzy, čo sa nezmestili do očí). Chcelo to potápačské okuliare so stieračmi, ani krajina sa nedala obzerať, ako do očí pichalo. Každý sa zaručene tešil na prvé kopce. Ako sa toto behalo „v pôvodnom znení“, čiže opačne, na záver, to som si radšej ani nepredstavoval. Na spestrenie tu bol aspoň brod cez potok a prvá kontrola, štýlovo ukrytá pod diaľničný most. Potom sme ešte zahrali krátke divadelné predstavenie pre šoférov na diaľnici. Inak hrádza trochu aj zavádza, čo sa nenáročnosti Leteckej týka – ak ju meriame prevýšením, to treba vlastne prepočítať len na vzdialenosť bez hrádze. A potom už je to zaujímavejšie číslo.
Takže Beckov, otočka doľava, a teda konečne vietor do chrbta. A tajná kontrola, či sa do Kálnice niekto neodvezie spojom. Tajňášov som skôr čakal oveľa ďalej, pri horárni pod Kostolným vrchom, tam by sa to dalo dobre skrátiť a obabrať napríklad cez „Hornú Dolnú“. Ale šéfstvo akcie vraj nemalo to svedomie poslať tam niekoho mrznúť. Prvý kopec za dedinou ukázal, o čom to ďalej asi bude: stromy kníšuce sa v rytme fujavice a pod nohami mazľavé blato. Našťastie smerom do Kálnice to ešte išlo zväčša v pohode po tráve, tak tam v hasičskej zbrojnici (K2) boli kontrolóri ešte frajeri, vraj „vitajte a poďte ďalej, ani vyzúvať sa nemusíte“.
Za krmelcom sme ešte trochu poasfaltovali a v bajkparku za dedinou začalo poriadne dlhé stúpanie, až na Panskú Javorinu, prerušené len niekoľkými kratučkými, oddychovými zbehmi. A začalo štýlovo, prudko popod vlek. To už som začal rozmýšľať, či si nezačnem písať pri prihlasovaní na ultra do kolonky „športový klub“ namiesto „Vetroplachmagazín“ radšej „Ultra boľavé nohy“. Lebo zase začali, ako posledný rok furt. A tu ešte akosi skôr. Len neviem, či by ma vzali do partie, takéhoto až príliš chromého.
Čierne myšlienky našťastie začal zaháňať biely sneh, ktorého bolo s rastúcou výškou stále viac. Aj vo vzduchu, aj som sa ho dobre najedol. Hneď nad bajkparkom ešte parádne skontrastňoval nádherné, staré solitérne stromiská na lúkach. Potom sme sa ponorili do lesov a už sa lepil na všetko, aj na nás navlhnutých človekov.
Navigáciu ani fáborky nebolo treba moc sledovať, čerstvo prešliapnutý chodník navádzal dokonale. Dobre sa celkom po ňom stúpalo, nepodšmykovalo to väčšinou a podklad bol suchý, nastlaný lístím. Na Panskej Javorine nám to ale nad hlavami hučalo, ako keď letí rýchlik tunelom, aj konár sem – tam bolo počuť padnúť. A snehu na zemi už dobrých pár cenťákov, aj malé závejčeky. Čo tu bude, keď sa tadeto budeme vracať, to sme mohli len hádať. Väčšine to ale hádam ešte chutilo, ani nebola moc zima, pohybovali sme sa ešte celkom živo a svižne.
Preklopenie do zbehu smerom ku K3 na Duchonke (asi rovnako dlhého ako výbeh z Kálnice) bolo najskôr v duchu absencie výhľadov do inak peknej krajiny lúk a lesov - cez tú metelicu a kvôli uslzeným očiam (zasoplený nos samozrejme ako nevyhnutný bonus k tomu). Boľavé nohy sa rozhodli bolieť intenzívnejšie ako pri ceste do kopca, tak okolo mňa fičali ľudkovia jeden za druhým. Ako sneh smerom dole ubúdal, vyliezali spod neho poriadne zablatené až čvachtajúce zvážnice a mohol som premýšľať, či sa mi na tejto akcii viac nepáči morálová hrádza, tieto nekonečné blatá alebo ešte nekonečnejšie asfaltky okolo Kulháňa.
Ale každé trápenie má svoj začiatok aj koniec - a tu ten začiatok práve prichádzal. Ani som sa nedivil, že okolo 40. kiláku, to bolo asi to najviac, na čo som momentálne mal. Ale zas – na to je dobrá stovka, aby si telo zvyklo aj na viac, nie? A na úsek medzi Duchonkou a horárňou pod Kostolným vrchom som sa najviac tešil, lebo som tam ešte nebol. Ešte som sa navyše na K3 ulakomil na supermegadobré čokoládové koláče a nejako sa mi prilepili v žalúdku či čo... Bola to potom radosť, imitovať beh a vychutnávať okrem krízy aj krajinu, navyše keď sme za Duchonkou zase prešli z asfaltu na blato mixnuté so snehom. V jednom takom fľaku (pod vlekom za Podhradím) som si aj parádne ustlal, keď mozog nedokázal vyhodnotiť varovanie kolegu (Daj pozor, tu sa šmýka!). Just som držal v ruke telefón (ešte že v obale), tak som sa nestihol ani poriadne uzemniť. Telefón letel do toho bordelu a ja hubou napred tiež. Rebrá dostali poriadnu ranu od fľaše na popruhu, čerstvo natlakovanej colou. Super to bolo - takže do druhej polovice trasy som vyrazil s radostnou piesňou (a blatom) na perách, s narazenými rebrami. Našťastie si moje vražedne pomalé tempo nevyžadovalo príliš hlboké dýchanie. Pozitívom bolo, že občasné priehľady niekam na juh do nížiny ukazovali trhajúce sa oblaky! Žeby predpoveď vyšla? Popoludní malo aspoň to sneženie (a k večeru aj vietor) slabnúť.
Každopádne smerom nazad na „hrebeňovku“ Považského Inovca (na ktorú sme sa mali napojiť pri spomínanej horárni pod Kostolným vrchom) sme sa posúvali buď po blate zvážnic v lesoch, alebo vo víchre a metelici po lúkach. Na Novom Majeri nás jeden zlý pes oštekával tak, že ho išlo poraziť (ale skamarátiť sa nechcel) a jeden dobrý domáci pán nás núkal horúcim čajom, že veď je hnusne a zima. Nevedel, že sme my ultras tvrďasi vetrom ošľahaní (dnes doslova) a že neexistuje zlé počasie, len... Lebo už sme boli skoro „na hrebeni“ a v podstate až do cieľa sme mali ísť priamo proti tomu vetrisku. Netuším kto ako, ale ja som si niesol od štartu práve na tento úsek určené doplnky a cestou zdola som postupne „zatepľoval“.
Takže pozor, v tomto odseku sú umiestňované produkty :-) Pretože teplota mala počas dňa rapídne klesnúť z nadnuly do podnuly, neprehriať sa v prvej časti, nezamrznúť v druhej a zároveň nevláčiť veľa, to bola moja najväčšia dilema pred touto stovkou. V lete je to ozaj o dosť jednoduchšie, ale prečo sa tu rozpisujem? No lebo v zime ultra nebehám :-) Takže na úvod len bežecké elasťáky a na tenké funkčné tričko skialpová bunda . Mám ju rád, lebo je síce tenká, ale neprefúkne, pritom hreje a navyše má veľa batožinového priestoru, nielen na pásy. Keď sa mi telefón na Bezovci pokúšal niečo naznačiť svojim hasnúcim displejom, putoval z batoha do bundy - a ihneď ožil.
A na to zateplenie rovnako skialpová (ale aj iná) fukerka a dole skialpové zateplené kraťasy . Fungovalo to parádne! Na rozdiel od niektorých nešťastníkov, ktorí ostávali už na K4 na Bezovci rozmŕzať, kým ich niekto neprišiel zachrániť. Až do cieľa mi potom po rozume chodil Vetroplachov reklamný slogan „Je ti teplo v Karposke? Ako čaju v termoske!“ Rukavice ostali v zálohe, len niekedy som zatiahol prsty do rukávov - a namiesto čapice v pohode stačili dve kapucne.
Kríza bola hádam preč, už som len v pomalej pohodičke čím ďalej, tým viac nevládal, tak to má byť. Ale po predupanom chodníku sa dobre kluskalo, dokonca niekde okolo Bezovca fakt prestávalo aj snežiť, aj keď nad hlavami nám stále hučal ten rýchlik v tuneli. Na K4 na športchate nás zachraňovali okrem iných aj miestni hasiči, asi to dole v okrese nebolo až také zlé s tým vetrom. Alebo keď sa sľúbili, nechceli už cúvnuť?
Úseku v najvyšších nadmorských výškach od Bezovca po Inovec som sa ráno trochu obával, ale záveje po kolená sa nakoniec nekonali a čerstvý sneh naopak pozakrýval a vyhladil staré, hrboľaté firny a ľady. Na južných svahoch sme boli dokonca pred víchrom aj čiastočne chránení, len som mal dojem, že preliezame nejako priveľa čerstvo vyvalených kmeňov... Za Bezovcom sa za nami (na juhu) začali objavovať útržky modrej a niekde pod Prieľačinou dokonca aj pred nami. Na Považie dokonca dočasne aj slnko zasvietilo, normálne som si začal myslieť, že aj nejaká zlatá hodinka udrie. Vedel som, že si mám vziať viac opaľovacieho krému!!!
Väčšinou sa dobre do toho snehu opieralo, šmykľavejšie boli len niektoré úseky nepríjemne úzkeho, traverzového chodníčka na zostupe z Inovca ku K5. Predtým som len na najvyššom bode trasy virtuálne pozdravil Vlada Švancára pri jeho plakete a na K5 sa zadarilo dôjsť ešte bez čelovky, aj keď s jedným skoropádom. Nevýhoda bežeckých štucní v týchto podmienkach – vďaka kombinácii vlhkej hliny a čerstvého snehu na nej som si na gumičkách niesol čoraz väčšie gule nabaleného snehoľadu, ako dáke ostrohy.
Ale som ich omlátil a dole v Jarkoch, po kratučkej „zastávke v boxoch“ (K5 na Inoveckej chate) a nekonečnom zbehu po zvážniciach, čakali úplne iné radosti. Výstup na Čiernachov mám spred vari dvoch rokov zafixovaný ako hnusný rigol plný blata a zvyškov po ťažbe dreva. Zvyškov bolo teraz menej, zato blata až no. Hneď som mal namiesto ľadových hrčí blatové závažia. Ani nápad, že klusať – a to mi to chutí do kopca lepšie ako z kopca. Našťastie dole lúkou sneh to blato upratal a na poslednú kontrolu som došiel takmer civilne použiteľný.
Ale vraj dáky nevídane namosúrený. Tak sa osadenstvu ospravedlňujem, ale mal som toho dosť naplánovaného a ak nohy nefungovali už dávno, takto ku koncu začala vynechávať aj riadiaca jednotka - a musel som sa sústrediť aspoň na tie základné činnosti a zdržať sa čím kratšie, aby som to vôbec rozchodil. Lebo zase tie asfalty nekonečné, do Soblahova! Ale vďaka kontrolórkam za všetko, aj za dierky do karty (ktorú si asi trikrát museli pýtať :-) Akurát som im neveril, že je to do cieľa ešte desina. Také na skok mi to pripadalo vždy...
Nooo, a cezpoľnú cestu zo Soblahova do lesoparku Brezina tiež poznám, že je „cezpoľná“ – to hovorí za veľa. Ale že tam bude hnusnejšie bahno ako nad Jarkami, som teda nečakal. Aj na rovine problém nohy dvíhať, lebo mi topánky vyzúvalo :-) Cestou cez lesopark a mesto sa našťastie podarilo väčšinu z neho obúchať a to privítanie v lesoparku bolo priam symbolické, s tým nainštalovaným žltým dreveným slimákom:
Na úplný záver už len prechod nočným Trenčínom. Asi nielen za mnou sa jeho obyvatelia s počudovaním obzerali... V cieli v lodenici by to bola celkom aj pohoda, keby nás orgovia nenútili nechať zablatené topánky dole pred vchodom. No neviem – skôr by som ako organizátor trochu bordelu na dlážke zniesol, ako celovečený pobyt v tom „hustom vzduchu“ – keď to slušne napíšem. Nemenovaná Džúlia B. keď tam dorazila, skoro okno vyrazila, ako sa hrnula vetrať. Nám to bolo úprimne jedno, tie koláče a polievka chutili ako nikdy.
Len potom prišla tá strašná dilema – ako sa prinútiť vstať od všetkých tých pochutiniek, ako sa vôbec do tých zamrznutých topánok znovu obuť a ako sa odpajdať ten skoro kilák do sokolovne, tam sa zbaliť a odpajdať sa na vlak a z vlaku domov. Keď je forma, nie je problém, ale tentokrát to bol priam gulervúci výkon! Skoro do svitania som potom ležal doma vo vani, ako čerstvo zakľatý brav. Ale to už je iný príbeh, nabudúce to bude hádam lepšie. Lebo stovka je najlepší tréning na ďalšiu stovku a sú tu aj dlhšie srandy, že? Takže kvalitne potrénované - telo aj hlava (tá je tradične odolnejšia). Pravá noha síce sa spočiatku trochu priečila, potom to ale vzdala a normálne že vôbec neprovokovala, tak hádam už dá pokoj úplne. Takže za mňa spokojnosť, len ma trochu potom štvalo, že som sa na to nedeľné azúro mohol leda z okna pozerať. Ako naschvál, toto počasie...
Na záver len veľká VĎAKA organizátorom, ktorí sa na toto napriek besniacim živlom podujali a hádam moc nešediveli od strachu, či sa hore niekomu niečo nestane. Dosť ľudí si na trase uvedomilo, že to už prestáva byť sranda, a predčasne skončilo v teple niektorej z kontrol, ale to je v takýchto podmienkach normál. Nik sa tam nezrakvil, to je hlavné. Online sa dali výsledky priebežne sledovať a stále sú TU – lebo keď už som sa tak subjektívne rozdrístal, nebudem sa tu snažiť ešte o nejaké objektívne informovanie, o tom bulvár nie je. Odkaz na balík fotiek je tu dole v diskusii, keď sa mi raz bude chcieť, pridám sem aj komentovanú galériu. Stretneme sa hádam v lepšom počasí na niektorej ďalšej akcii. Masochizmu zdar!
Rišo Pouš
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- 40. ročník Sherpa Rallye 2024 - Zbojnícka chata (907x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (845x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (789x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (788x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (702x)
- ŠUPka 2024 (694x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (694x)
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom (640x)
- Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina (636x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (632x)
Fórum
- Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s... - Spomienka...
14.10.2024 - príspevok k diskusii
RIP Mirko. Veru, vďaka za túto spomienku. Bol z rodiny od ženinej strany. Škoda, že sme Mirko už nestihli čo-to pohobľovať u nás v "Tatroch"... Je mi ...