Keď ste si ma uvarili, už si ma aj pootáčajte na MOLDAVSKEJ MTB 12-tke

„A to sa ti z toho krúženia nezatočí hlava? Veď mňa by z toho aj porazilo,“ bolo asi prvé, čo som počul hneď po tom, ako som niekomu predstavil svoj plán zúčastniť sa Moldavskej dvanástky. O čo sa teda jedná? Je to jednoduché:

Ráno o 7:00 vyrazíš na 3 km okruh s prevýšením 25 m  a 12 hodín sa tam môžeš krútiť. Podmienkou je odjazdiť minimálne 1 hodinu. Naráta sa ti počet kôl a kto ich má najviac, ten je víťaz.

Tento rok to už bol tretí ročník v prevedení organizačnej skupinky Time4fun, ktorá toho robí oveľa viac ako len tieto preteky. Ale z ich portfólia ma tieto zaujali asi najviac a už dlhšie som sa na ne chystal, len tradičný júnový termín mi nikdy nevyhovoval. Keď však boli preteky presunuté na koniec augusta, vedel som, že tento rok určite nebudú bezo mňa.

Pár dní pred samotnými pretekmi ma začal chytať menší tradičný stres, ktorý sa prejavoval tým, že do podvedomia sa mi častejšie a častejšie počas dňa dostávali myšlienky, ako si rozložiť priebeh podujatia, stravovanie, pitný režim. S takýmto formátom som mal skúsenosť iba v rámci Hrešnianskej šesťhodinovky z minulého roku (tiež z dielne Time4fun), hoci dlhšie vytrvalostné preteky už som absolvoval. Ale tam nebolo treba riešiť určitú pravidelnosť a možno až monotónnosť, ktorá tu bola pravidlom. Hlavný rozdiel, ako som to poznal už zo šesťhodinovky bol ten, že kým si trvanie pretekov aj dlhších vie človek skrátiť vyššou rýchlosťou (ak má na to ešte dosť síl a odhodlania), tak tu to vôbec neplatí, keďže treba ísť 12 hodín.

V pondelok, deň pred štartom, ktorý je naplánovaný na sviatok SNP, robím posledné prípravy – balím jedlo, vodu, servis, náhradné oblečenie. Všetko to nanosím ešte večer do auta, keďže ráno ma čaká budíček o 3:00, potom necelé dve hodiny jazdy autom a o 6:30 je už predstavenie trate pre nás, ktorí ju nepoznáme, a napokon o 7:00 ostrý štart.

Bude to veru dlhý deň.

Po predstavení kola som mierne domotaný, keďže sa okruh točí na celkom malom priestranstve. Ale je dosť rýchly, prvá polovička otvoreným priestranstvom, druhá po parádnych singloch v lesíku. Kto chce, môže si aj zaskákať.

Posledné pokyny od organizátora a je tu štart. Pomalý, nie je kam sa ponáhľať. Ideme pekne v rade za sebou – lesík, singel, lúčka, lesík, lúčka, ostro vpravo, ostro vľavo, trocha natriasania, kúsok asfaltu, vymletý rigol v zákrute doľava, ostro vpravo, hadík do najprudšieho, ale krátkeho stúpania, oblúčik, rýchlejší zjazd singlom, výsek v žihľave, znova trocha hore - dole, skok, výjazd z lesa, skok, prudko vpravo na zatiaľ mokrej tráve, kde si beriem príklad z MVDP na MS XCO a letím k zemi, nestíham vypnúť pedál, tak sa tam parádne vyváľam, ale vstávam a pokračujem. Následný prejazd okolo ihriska a bufetu, malý stupák na mokrej tráve, technický zjazd, skok, šmykom vľavo, znova k bufetu a prvé kolo máme za sebou. U mňa v priemere za cca 12 minút. Takže koľko ešte otočení?

Spoločne s bajk pretekmi sa ide aj bežecký Eliminátor, takže občas sa míňame s bežcami. Krátke spríjemnenie.

Zatiaľ je príjemne chladno, teplota nejakých 20 stupňov. Po dva a pol hodine síce prekračuje tridsiatku, ale stále sa to dá. Mám nejakú predstavu ako ísť, aj keď niekedy sa dám trocha strhnúť pretekármi z tímov, ktorí to samozrejme valia, čo to dá. Ale treba sa držať na uzde.

V depe mám v debničke odložené fľaše s vodou, rožky, šumivé iontové tablety, kávu, tyčinky, gély, náradie na servis. Po asi hodine a pol sa prvýkrát zastavujem pri mojej občerstvovačke, mením prázdnu fľašu za plnú, hádžem do nej tabletu, dávam do dresu rožky. Mám plán piť tekutiny pekne na striedačku – fľaša čistej vody, fľaša iontu, aby som sa vyhol problémom, ktoré som mal na Spišských 333 Extrém. Takisto jesť pekne po poriadku – najprv rožky, potom tyčinky a až na záver, keď to nepôjde, tak gély. Plán by teda bol.

Počas prvej prestávky v depe zároveň doťahujem sedlo a aj sedlovku. Ešte v nedeľu pred pretekmi som mal všetko rozobrané, odmastené, prečistené, nech nič nevŕzga, aby ma tu navyše šľak netriafal tých 12 hodín z takýchto zvukov. A napriek tomu všetkému celý bajk puká, vŕzga, no na porazenie. Tak teda všetko znova podoťahujem a zvuky sa výrazne upokoja, aj keď nie úplne. Až neskôr, keď je bajk už riadne zaprášený od prejazdu lúčkami. Čím je viac špinavší, tým je tichší. Už iba sem-tam zavŕzga podrážka tretry o pedál.

Kolo za kolom, teplota stúpa, čas ako keby sa zrazu zastavoval, keď pozerám na gps prístroj. Kilometre vcelku nabiehajú, ale minúty sa vlečú. Vo svojej podstate by to mal byť na takomto podujatí super stav, lebo o to vlastne v celkovom hodnotení ide, ale hlava to už okolo šiestich hodín začína vnímať inak a praje si, aby to možno bolo aj opačne. Momentálne je už taký čas, že aj nohy si občas povedia, že môžu aj trocha zakŕčovať. Občas menej, občas viac a jediné, čo na ne v takomto prípade platí (a mám to aj odskúšané) je spomaliť. Znížiť tepy možno až na úroveň 130, ísť tak aspoň jedno kolo a všetko sa upokojí. A je to tak. Aj keď niekedy je až také pomalé tempo náročné udržať. Hlavne na singláčoch, keď potom človek zavadzia rýchlejším. Ale vždy sa dá uhnúť. A tak to robia všetci, a každý kto je takto pustený dopredu, slušne poďakuje. Tu sa mačovstvo nenosí.

Po poludní dosahuje teplota maximum 35 stupňov. A nie iba na chvíľočku, ale na riadne dlho. Pri zjazdoch je človek ešte ofúknutý, ale inak sa začína riadny výpek. A telo to dá jasne najavo, keď na rukách pocítim postupné chvenie a náznak husej kože, ako sa telo snaží ochladiť vlastným spôsobom. Ale nestačí to. A tento stav tiež poznám a viem, že predchádza celkom kvalitnej kríze. Stravovací plán tak ide do hája – rožky sú príliš hutné, tyčinky mazľavé, gély sladké, čistá voda príliš čistá na uhasenie smädu, ionťák zasa príliš hustý. Dokáže to zachrániť iba studené nealko pivo z bufetu.

Dve a pol hodiny pred koncom som totálne uvarený a pootáčaný v jednotlivých kolách. Normálne musím ísť na chvíľu pod slnečník pri bufete, ľahnúť si na pár minút na lavičku. Našťastie je k dispozícii aj hadica so studenou vodou, tak si ju púšťam na krk, ruky, nohy. Tekutiny dopĺňam ďalším a ďalším nealko pivom. Na to koľko som toho vypil, som ešte počas pretekov nemočil. Trocha ma to znervózňuje. Soľné mapy na oblečení našťastie nevidieť.

Čo vie však človeka asi najviac nakopnúť je to, že priebeh podujatia je online a pri každom prejdení kola organizátori oznamujú, ako na tom človek reálne je v poradí v kategórii, aj celkovo. Som druhý. A to ma vždy dokáže ešte rozhýbať, aby som to udržal.

Na gps-ku sa ukáže zostávajúca posledná hodina. Je to tu – super. Zároveň sa zatiahlo a začína jemne mrholiť. Telo sa dostáva do normálu, dokonca sa vie aj celkom nakopnúť, hoci už posledných pár hodín idem iba na nealko pive a čistej vode. Sladké nechcem ani vidieť.

A zrazu je to tu, posledné kolo, posledné prejdenie zákrut, posledný skok pred poslednou ostrou zákrutou a som v cieli. 52 kôl, 163 odjazdených km (podľa môjho gps).

Takže ďalšia skúsenosť za mnou. Bolí ma zadok a dlane.

Zrazu mi nevdojak napadne: „Čo ma to čaká o necelé tri týždne?“ No predsa šesťhodinovka na Hrešnej.

Ach...

Výsledky podujatia sú dostupné na tomto odkaze:

https://www.time4fun.sk/2023-moldavaska-12-ka-vysledky/

LukJur

 ďakujeme za fotky:  Lucas' cycling blog