Island 7 - od jazera Áftavatn k hore z obsidiánu

          Piaty deň na Islande, štvrtý deň pochodu, tretí na treku Laugavegur – čaká nás len 12km (4 až 5 hodín) bez výrazných prevýšení, len sa musíme vydriapať na jednu náhornú plošinku. Po večernom a nočnom „víchrodaždi“ sa počasie ráno umúdrilo a tak vyrážame od jazera (a chaty) Áftavatn rezkým krokom - v ústrety najväčšej koncentrácii horúcich prameňov na Islande a asi aj v ústrety tomu bielemu blatu, ktorým boli včera oblepení všetci, prichádzajúci z tohto smeru. Našim cieľom je chata Höskuldsskáli pod obsidiánovým masívom Hrafntinnusker.

          Začiatok je rovný, chvíľu po ceste, ale tá sa odkláňa doľava a my pokračujeme zeleným údolím po mierne stúpajúcom chodníku. Mraky sa dvihli a pred nami rastie hradba Jökultunguru, za ktorou je tá náhorná plošina. Najprv ale musíme cez rieku Grashagakvísl a tá tu nejako príliš divočí! Špekulujeme „ako zlatnícki učni“ kade preskákať, lebo nikomu sa nechce vyzúvať. Koryto sa vetví a z odstupu nevyzerá byť široké... Ale priamo na mieste to nikdy nevyzerá tak dobre ako z diaľky. Postupujeme proti prúdu, niektorým sa už podarilo preskočiť, niektorí brodia. Nakoniec sme na druhom brehu všetci, len niekoľko ponožiek treba žmýkať :-) Tie kamene v prúde nie sú vždy také stabilné, ako sa zdá z brehu – a batohy tiež na stabilite nepridávajú. Ale naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí, to znamená do kopca.

          Štveráme sa teda do prudkého svahu, našťastie nie po piesku. Odmenou je čoraz lepší výhľad dozadu na zeleno-čierny svet okolo jazera Áftavatn. Akonáhle však vyjdeme na horizont, pred nami je úplne iná krajina: viac do hneda, kopce sú guľatejšie a všade stúpa para. Vietor donáša slabý sírový zápach. Vstupujeme do prírodnej rezervácie Fjallabak, ktorú opustíme až na konci pobytu. V závetrí dávame krátku prestávočku na vydýchanie a o chvíľu už cupitáme zvlnenou krajinou po západnom okraji zvyškov malého ľadovca, ktorý obkolesuje výrazný kopec Háskerðingur vpravo od nás. Chodník sa kľukatí vpravo – vľavo a hore – dole po rôznofarebných pahorkoch, krížom cez zvyšky sivobielych snehových polí, okolo červených potokov a bublajúcich jazierok, orámovaných zelenými fľakmi machu. Farebné je to tu až no! Na jednom svahu dokonca nezvyklá biela farebná škvrna. Ľudia, ktorí idú oproti, zanechávajú za sebou biele stopy - aha, teraz to príde! Chodník vedie dolu príkrym svahom priamo cez ostrovček mazľavého bieleho ílu, šmýka sa tu fest! Blato (a ešte k tomu biele!) je tu inak riadna vzácnosť, aj keď stále prší - asi preto si ho väčšina hikerov užíva ako malé decko skákanie v kaluži :-) Podľa toho aj všetci vyzerajú. Táto prírodná šmýkačka sa ale dá pohodlne obísť.

          Pokračujeme farebnou krajinou malých doliniek a oblých chrbtov, pomedzi oblaky smradľavej pary. Na jednom z horizontov sa nám otvára výhľad na náš dnešný cieľ. Zdanlivo v obrovskej diaľke (o hodinu sme tam) sa černie plochá silueta krátera Hrafntinnusker, pod jeho severným svahom vidno malú farebnú bodku chaty a ako inak, aj mrak pary pri nej. Menšie pohyblivé farebné bodky ukazujú, kadiaľ aj my pôjdeme :-) Medzi nami a chatou už je len plošina, rozrezaná plytkými úvalmi so zvyškami snehu. Také príjemné šliapanie s ďalekými výhľadmi. Cestu si ale aj tak spestrujeme - napríklad skúšaním nosnosti snehových mostov a preliezaním snehových tunelov :-) Prím však hrajú neskutočné dúhové farby tejto ryolitovej krajiny – kam až oko dovidí!

 

          Posledný úsek k chate je krátkym výstupom do svahu, ktorý je naopak úplne čierny, podobne ako celý Hrafntinnusker nad ním. Váľajú sa tu všade kúsky, kusy aj kusiská sopečného skla – obsidiánu. To preto že na tomto mieste láva netuhla pomaly na vzduchu, ale rýchlo pod vodou. Každý si berie aspoň kúsok obsidiánu so sebou na pamiatku, ako odolať? O chvíľu už sa ale udomácňujeme v teple chaty - od jazera to prvým z našej skupiny trvalo necelých 5 hodín, je akurát čas na obed a potom na nás čakajú ďalšie zázraky sopečnej krajiny na druhej strane kopca. Ale o chate a o tom potom :-)

Rišo Pouš