Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo
27.08.2017Najskôr trochu vlastivedy: keď sa (poriadne) pozrieme na (poriadnu) mapu rodnej hrudy, neujde nám, že zo slovenských kotlín je tá Turčianska tvarovo najkompaktnejšia, ale najmä najvýraznejšie „oplotená“ pohoriami. Skoro súvislý plot, navyše komplet na červeno natretý. Poriadne dlhý samozrejme (210 km) a ako na profile vidno, aj poriadne zubatý (+10 981 m). Normálneho turistu logicky napadne, že by to bola logická línia na pár dní. Stan, spacák, večer čaj na ohni a tak... Čo ale napadne nenormálneho? No jasné: predsa keď Hikeplanner ukazuje 69 hodín a z tých sa spravia také dve tretiny, to by predsa šlo na jeden šup :-))))
Tú myšlienku som nosil v hlave už pár rokov, najmä logická jednoduchosť tej línie a znalosť prostredia spôsobovali, že plán pomaličky dozrieval. Hral som sa s variantami a špekuloval nad detailami. Myšlienka bola taká, aby to bolo čo najbližšie popri okresných hraniciach (MT a TR) aj popri prirodzených hraniciach kotliny, čo najviac po červenej, bez porušovania návštevných poriadkov oboch NP a aby sa to dalo čo najlepšie zokruhovať, teda skončiť čo najbližšie k miestu štartu. Len po turistických trasách samozrejme. Výsledok je tu na mapke (zdroj: mapy.hiking.sk):
Okrem iného to znamenalo, že to najhoršie som si naložil na koniec aj s poriadnou „čerešňou na torte“ hehehe... Ale o tom potom. Už v máji 2014 som so záujmom sledoval pokus partie „Tyger a spol.“ o niečo podobné (TU) Ale tri dni pochodu, prestávky na spánok a dve podporovateľky v aute na kľúčových miestach, to nie je môj štýl (Zas nie, že by chalani nespravili hodnotný výkon!). Dva parádne nepretekové ultraprojekty sa urodili aj tento rok v Tatrách. Mne sa ale páči viac na mojom domácom ihrisku, na logickej a zväčša veľmi peknej trase. A som ťažký pacient - singlista, netreba mi ani pacerov pre mentálnu podporu, ani mediálnu masáž dopredu pred akciou. Radšej volím otlačené ramená od trochu ťažšieho batohu, než na aký som zo stoviek zvyknutý. A predovšetkým zážitok z posúvania vlastných hraníc.
Takže keď sa všetky potrebné podmienky konečne stretli v správny čas, počkal som ešte na počasie a sadol som vo štvrtok 24. augusta ráno o piatej do prvého osobáku smer Šútovo. Tu je správa, ako to celé dopadlo. Poriadny román som spáchal, tak dúfam, že nebude príliš nudný. Ale za ten čas sa aj nazbieralo dojmov... Pôjdem po logických etapách, ako mi priebeh prechádzky diktoval ráz krajiny, potreba dopĺňať energiu a posedávať po reštikách :-) V zátvorkách za údajmi o kilometroch a prevýšeniach sú dva časy: teoretický z Hikeplannera a môj reálny. Plus konkrétne hodiny, v ktorých som úsek prechádzal. Všetko najmä pre prípadných záujemcov. A znovu ďakujem tvorcom Hikeplannera za tento super nástroj.
Šútovo – Strečno (30,5km, +1862/-1927m, 11:35/4:40h, 5:15 – 9:55)
Proste Krivánska Fatra, zároveň najvyšší aj najnižší bod na trase. Rozohriatie po asfalte ešte za „príšeria“ rodiaceho sa dňa. V ústrety svetlám rútiacich sa kamiónov, potom cez prebúdzajúcu sa dedinu a temnou dolinou až k chate Vodopád. Takmer prízemný mráz, ale bez vetra. Takže z domu až sem mi stačili na tričko a kraťasy iba šušťáky, ako v podstate jediné iné oblečenie, ktoré som mal (okrem ďalšieho trička) so sebou. Pri hopkaní kamenistým chodníkom k Šútovskému vodopádu plný ruksak poriadne pruží. „Ramená si to dnes vyžerú“ myslím si. Strmina pod Chleb je v tomto lepšia. Východ z prítmia lesa na slnkom zaliate svahy pod Mojžišovými prameňmi je krásny kontrast. Nejdem cez chatu, ale žltým traverzom do sedla za Hromovým, nech som čím skôr na červenej hrebeňovke. Z Chlebu si fotím panorámu celej kotliny, v podstate vidno celú trasu. Pofukuje štipľavo od sz, ale dá sa, batoh hreje telesné jadro, zvyšku tela nevadí. Ľudoprázdny hrebeň, ešte je skoro a lanovka nechodí a pracovný deň... Jediného človeka míňam na Malom Kriváni. Prehodíme slovko - dve - tri a každý vlastnou cestou. Potom až pod Suchým prví výšľapisti, aj skupina vojakov na dákej akcii. Brzdím sa, ale aj tak som dole pri Váhu nejako prirýchlo. Ale dobre, bude rezerva a aj tak nemám žiadny časový plán, načo? Veľká kofola a dva syrové korbáčiky v bufete pod hradom, dotankovať vodu a presne o desiatej valím ďalej, aspoň sa mi to bude dobre počítať.
Strečno – Fačkovské sedlo (43,6km, +2765/-2328m, 15:20/7:40h, 10:00 – 17:40)
Prvý medveď na trase – ale len „2D“, na fotke tabule náučného chodníka. Aspoň spestrí trochu monotónnu zvážnicu do sedla Javorina. Potom začína ďalšia pekná hrebeňovka, Lúčanská Fatra. Od Minčola po Martinské hole stretám najmä čučoriedkárov. Počko ideálne na behanie, ani zima, ani teplo. Toto je moje „domáce ihrisko“, tak si to užívam, ale stále si musím pripomínať, že v podstate som len na začiatku, aj keď z hľadiska „normálneho vnímania“ sa už hýbem dosť dlho na celodennú túru :-)
Okrem zatiaľ prázdneho camelbagu mám (vpredu na batohu, aj na jeho vyváženie) dve pollitrovky. Spolieham sa na prameň pod Hornou lúkou, jediný až po Fačkovské sedlo. Ešte v júli sa pod ním dalo seriózne sprchovať, teraz výdatnosť pol litra za štyri minúty. Merané v praxi :-) Plus keď dotankujem aj do brucha, tak zatiaľ je to najdlhšia pauza a ruka až tŕpne, ako drží fľašu, kým sa plní.
Chodník lesom až do Vríčanského sedla je dorytý, niekedy až hrôza. Sviňami, ktorých sa tu preháňajú svorky a to furt. Aj teraz - dve počuť už zďaleka. Pri stretnutí sa ma jedna z nich pýta, kam sa tadeto dostane... Vravím jej „dúfam že raz aj na políciu a s mastnou pokutou“. Smrad, ktorý v lese nechali, cítim ešte zo desať minút, lebo medzi stromami je bezvetrie. Nie, oni neškodia, oni len športujú...
Ide sa mi dobre, napriek tomu je čas niečo serióznejšie zjesť, okrem darovaných proteínových tyčiniek a gélov, ktoré mi pomáhajú do dlhších stúpaní. Preto zatiaľ padli do brucha len dva či tri. Na olovrant s výhľadom sa hodí Hnilická Kýčera, akurát po nejakých deviatich hodinách pohybu. A ten Kľak sa už nezdá byť ďaleko. Aj to rýchlo ubieha a pred šiestou už sa na terase salaša napchávam poriadnou porciou ryže so syrom a zeleninou. Aj kofolka musí byť! Ďalšia šanca niečo pojesť (okrem zásob, ktoré mám so sebou) sa totiž vyskytne až zajtra na poludnie na Kráľovej studni. Lebo idem do noci a v civilizácii bude všetko zavreté, keď budem prechádzať...
Fačkovské sedlo – Kremnické Bane (53,8km, +2082/-2104m, 15:30/9:45h, 18:30 – 4:15)
Nočná etapa prevažne po zvážniciach, bez veľkých prevýšení a navigačne jednoduchá, celým pohorím Žiar. Také dosť monotónne dupanie. Táto noc už je o dosť teplejšia ako predošlá, aj keď je jasná. Vetrovku netreba, piť áno. Jedinou možnosťou tankovať sú pramene pol hodinky od Fačkovského sedla a napájadlo pod Gaštanom po ďalšej asi hodine a pol. Cez dediny pôjdem ešte za noci a na hrebeni Kremnických vrchov ani medzi Šturcom a Kráľovou studňou nedotankujem, takže ešte na salaši v sedle plním camelbag. A zisťujem, že tečie! Takže liter vody na takmer 90km? Hehehe nieee, cestou niečo vymyslím. Proste musím.
V traverze do Vríckeho sedla je pekná krajinka striedavých lúk a lesov, zapadajúce slnko za chrbtom, krása... Pijem z tých prameňov čo sa do mňa zmestí, pre istotu. A kopem do vrtule, aby som ešte bez čelovky vyšiel na Závozy. Koniec idem už takmer naslepo tunelom z mladiny, ale šutre ešte rozoznávam. Na vrcholovej čistinke tasím svetlo, prekladám náhradné baterky, nech sú poruke. Je po ôsmej, presne 15 hodín od štartu.
Až po Vyšehradské sedlo sa po trávičke nesmeje, tu sa po trávičke behá. No, už sa skôr len šuchcem, nohy už cítia... Čím je väčšia tma, tým viac kopytníkov plaším. V noci už len žiarivé dvojbodky svietia, keď na šuchot dvihnem hlavu a zasvietim tým smerom. Podľa výšky nad terénom tipujem, čo sú to zač. Vždy pekne pozdravím „ahojte zvieratká“. Chvíľu ticho, potom všetky dvojbodky naraz miznú a počuť len vzďaľujúci sa lomoz praskajúcich konárov. Každých pár minút, ale ich tu je! Inak len ďalší medveď, tentokrát „3D“, vyrezaný z dreva pod Vyšehradom.
So správnym smerom v lese problém nie je, len pod Vysokou sa asi 20 minút mocem, kým nájdem správnu zvážnicu. Zato na rozľahlých vyšehradských, sklenianskych a kunešovských lúkach je aj za dňa niekedy problém trafiť. Značkárske stĺpiky tu neexistujú a samozrejme ani nič, na čo by sa dala značka namaľovať tak, aby ju bolo v dosahu čelovky vidieť. Spolieham sa na intuíciu a oživenú pamäť, lebo som tu bol na jar. Najväčšia perla je tento smerovník pred Kunešovom:
Ale z dediny breše pes, tak kľučkovanie po orosených lúkach v predrannej tme napokon úspešne končí na poľnej ceste pred dedinou. Len premočené nohy signalizujú, že otlakom sa nevyhnem. Prvý nápad dotankovať nevychádza, v dedine žiadna obecná pumpa a potok tečie popri kravíne, to radšej nie :-))) Tak asfaltka na Kremnické Bane, tam je predsa stanica so stálou službou! Tetu síce trochu vystraším klopaním na dvere, ale povolenie napojiť sa zo záhradnej hadice je to hlavné. Som (dočasne) zachránený. Pijem ako ťava, v bruchu mi žblnká cestou do stredu Európy.
Kremnické Bane – Kráľova studňa (34km, +1683/-1198m, 10:15/6:45h, 4:15 – 11:00)
Na asfaltke na Krahule pomaly svitá. Pomaly prekračujem svoje doterajšie limity času aj vzdialenosti, odteraz to všetko bude v podstate test v nových podmienkach. Na to sa teším najviac, na rastúcu únavu menej. Lebo už pomaly prichádzajú prvé krízy. Energetické, telesné, veď aj na reálnych časoch vidno, aký mám oproti tým oficiálnym stále menší náskok. Hlavu mám ale dostatočne tvrdú na to, aby sa do nej nezavŕtali krízy psychické, šmatlám sa vysmiaty ako lečo.
Okolo novostavieb úžasne vkusného „ľudového bývania“ na Krahuliach samozrejme strácam značku, aj keď už svitá, ale tu je smer jasný, mierim krížom popod vleky. 24 hodín na nohách sa snažím „osláviť“ raňajkami - na lavičke pri cyklotrase na Skalku. Ale rey bread so syrom je príliš hustý a suchý na to, ako šetrím vodou, nejde mi dole krkom... Radšej ho balím a „gelujem“. Tento chlieb nebol dobrý nápad, ale som si myslel, že usporím miesto v batohu.
Na Skalku a ďalej je to zväčša po tratiach Bielej stopy, tak sa dobre ťahajú unavené nohy. Potom ale brutalitka ako stvorená na rodiace sa pľuzgiere – zostup spod Flochovej a zubatý hrebienok smerom k Šturcu. A už pripeká a voda ubúda. Ale na Šturci je (vďaka výluke na Kremnických Baniach) vždy nejaký kamión. Tak aj teraz – poľský šofér akurát po obede umýva riady, tak vysvetľujem a žobrem. A dostávam „fajnu, gazowanu“. Pol litríka stačí, udrží ma pri živote po Kráľovu studňu. Ale zas aby si niekto nemyslel, že nejako strádam – v pohode stačí, aj keď zvážnica na výslnných svahoch už začína byť do biela rozžeravená, a nie len kvôli farbe podložia. Inak by bola aj krásne behateľná, keby... A je dlhá a monotónna - takže malá vsuvka lesných serpentíniek niekde v jej polovici poteší, aj keď sú zaváľané haluzinou po ťažbe.
Kráľova studňa – Chata pod Borišovom (14km, +700/-700m, 4:30/1:35h, 11:15 – 12:50)
Prečo taký krátky úsek? Lebo toto je niečo úplne iné ako nasledujúce Veľké Finále. Tiež moje obľúbené ihrisko, fajne behavé, aj keď už sa ledva vlečiem, s príjemným vetríkom a už bez obáv o vodu. Od krmelca ku krmelcu. Lebo na hoteli som si myslel, že stačí plesknúť kreditkou a začnú hody. Ale „len šošovicovú polievku máme“. Čoooo? Som tu dobre V HOTELI??? No dobre, prosím si. A kofolu? Nie, len kofotinu? Tak len malú prosím... Veď chata pod Borišovom je blízko.
Ten vetrík je dôležitejší, ako sa nezainteresovanému môže zdať. Lebo čím je slabší, alebo čím som do kopca pomalší, tým väčší „fanklub“ nad hlavou ma svojím bzukotom poháňa. Najodvážnejšie fanynky útočia spredu. Takže celkom aj zrýchľujem. Lebo isto im voniam podobne ako to, na čom posedávali, kým som sa tu zjavil...
Malé krízy začínajú rásť a predlžovať sa, navyše k ubúdajúcim silám do kopca sa pridávajú aj rastúce otlaky z kopca. Boty za to nemôžu, sú naopak úžasné – do mojich výrastkov na členkoch nezadrú ani trošku, a to je u mňa pri hodnotení topánok podstatné. Ale v každej bote sa noha trochu hýbe a tá ranná rosa do toho... Zato miesta vpredu pre prsty je presne akurát – majú voľnosť a pritom topánka mi perfektne obopína nohu. Pár zakopnutí špičkou o kamene skoro necítim, zato cítim nevídanú istotu na akomkoľvek type a sklone povrchu. Navyše sú furt dáke podozrivo čisté, čo majú nejakú extra povrchovú úpravu? Toto pokojne berte ako reklamu na Dynafit, jednoducho Feline Ultra mi sadli ako ešte žiadne maratónky a každý vie, aká je toto na ultra dôležitá časť výbavy.
Chata pod Borišovom – Krpeľany (34km, +1890/-2730m, 11:45/9:30h, 14:15 – 23:45)
Blbec vo mne si nad kofolou na chate hovorí „veď už len posledný úsek“, ale realista vie, čo ho čaká a má pravdu. Porovnanie časov v zátvorke to aj ukazuje. Strašné strminy (niekde aj na 4x4) smerom hore aj dole, časté preliezanie vývratov, kľučkovanie krovinami, niekde aj hľadanie chodníka v húštine... Tu sa zle ponáhľa aj zdravému, s chodidlami a svalmi v mojom stave dupľom.
Stále viac si uvedomujem, že smelý plán končiť za vidna nevyjde. Postupne to vyzerá aj tak, že ani posledný vlak o pol jedenástej nebude, ešte že mám dohodnutý odvoz na telefóne, keby čosi. Pre istotu ešte kupujem novú baterku do čelovky a hor sa do mordoviska! Šoproň je „rovinka“, Javorina na rozcvičenie, ale potom prídu bomby, jedna za druhou. Štefanová, Malý Lysec, Jarabiná... A veľa menších, často bezmenných.
Našťastie mám v zálohe čarovný lektvar, krízoborec. Nič tajné, Gutar od Nutrendu. Overený, viem ako dlho funguje, len ho treba hojne zalievať cukrom. Tak si ho šetrím, ale pred Kľakom už musím. O chvíľu už po rúbaniach a lúkach lietam, akoby som odštartoval pred hodinou. Aj do kopca! A sranda je, že ani otlaky necítim!
Niekde za Kľakom o pol ôsmej sledujem, ako slnko zapadá druhý raz počas jednej „prechádzky“. Zvláštny pocit :-))) Ale nevadí, letím, využívam silu chémie. Napájadlá pod Nižnou Lipovou našťastie nesklamali. To nikdy nechápem, kde sa v nich berie toľko vody oproti podobným, ktoré sú tiež tak vysoko pod hrebeňom.
Nad Ľubochnianskym sedlom čelovku na hlavu, v sedle posledný gél do brucha. Na Kope musím byť o hodinu a pol, potom mi dôjde palivo a bude priekak, zastaví ma to ako stena. Ale to dám, si myslím... Lebo o chvíľu už blúdim nocou po rúbaniskách a už asi piaty raz hľadám značku. Na niektorých stromoch sú zjavne naschvál vyrezané, niektoré stromy už tu proste nie sú. Našťastie aj tu to trochu poznám a chodník ako tak vidieť. Odmenou za trpezlivosť a svietenie do všetkých strán nie je značka, ale ďalší pár očí, sledujúcich moje pobehovanie. Svietia nejako pokojne, z malej výšky, ďaleko od seba... A keď podľa zvyku pozdravím, ich majiteľ odchádza dôstojne, bez lomozu, len s tichým odfukovaním. Žeby do tretice 3D, ale živý?
No ale trafiť ten vrcholový smerovník sa mi nakoniec predsa podarilo! Aj keď mi pár stoviek metrov pod ním ozaj došlo „palivo“. Ale tam ma už hnala vôľa, toto by som došiel aj ochrnutý. Tento posledný kopec bol zároveň hádam najhnusnejší na trase, najmä čo sa navigácie a terénu týka. Únava a tma jeho náročnosť ešte trochu nafúkli, ale bez tohto „drahokamu“ by KORUNA TURCA nebola kompletná. Už len sa dotackať dole do civilizácie a zavolať odvoz. Pritom celou cestou mať na pamäti horolezecké heslo, že výstup končí až v základnom tábore. Lebo rozbiť sa natrvalo sa dá aj na rozbitej strmej zvážnici (Ale nie, to je predsa turistický chodník!!!), zvlášť keď je tma, čelovka slabne, chodidlá sú na kašu, hlava sa točí z hypoglykémie a oči sa zavierajú od únavy... Ale nie, to len dramatizujem na záver, všetko bolo pod kontrolou, len takou trošku zahmlenou :-))) Nakoniec som sa (relatívne) živý vynoril v Krpeľanoch pri elektrárni. Odvoz tu bol o chvíľu, akurát na trochu strečingu, a to je vlastne všetko :-)
Sumár (210km, +10 981/-10 991m, 69/42,5h, 5:15 štvrtok – 23:45 piatok)
Ultra je posledné roky na Slovensku v móde a okrem stále pribúdajúcich „stoviek“ sa rodia aj nepretekové výzvy, o ktorých som písal vyššie. Túto moju som nosil v hlave už dlhšie. Bolo to isto najdlhšie „ultra“ môjho života, nič viac už ozaj nechcem. No to som si voľakedy hovoril aj po prvom maratóne :-))) Nemal som snahu niekoho/niečo prekonávať, len svoje hranice. Našťastie mi to išlo v podstate bez problémov. Nešlo ani tak o to, či vydrží kondička alebo hlava. Ale malá blbosť ako preťažená šľacha, natrhnutý sval alebo krvavý pľuzgier dokážu zastaviť človeka veľmi rýchlo, aj keď sa pred minútou ešte cítil super. Preto ani v poslednom stúpaní na Kopu som si nebol istý výsledkom. Ale nakoniec to teda vyšlo.
A aj keď som si tento masaker zariadil takmer sám, predsa sú tu ľudia, ktorým chcem takto na koniec poďakovať, lebo mi ho spríjemnili a v mnohom dôležitom aj uľahčili:
Vnenkymu v prvom rade za super boty Dynafit Feline Ultra , ktoré mi sadli tak, že som sa ich vôbec nebál po troch dňoch nosenia len v meste obuť aj na túto akciu. Ich ostrý test dopadol nad očakávanie.
Firme SLOGER za gély X-FUEL a za jonťák X-IONT SPEED , ktoré ma spoľahlivo vyniesli na mnohé nepríjemné kopce a vytiahli z niekoľkých kríz.
Nike za dve hrste proteínových, raw, paleo,vegánskych, bezgluténových a ešte ktovieakých tyčiniek, ale hlavne chutných a tiež mohutne protikrízových.
No a rodine za morálnu podporu (aj cez telefón počas akcie) napriek nechápavému krúteniu hlavou, a samozrejme za odvoz domov.
Rišo Pouš
Fotky Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (952x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (884x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (805x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (799x)
- Koruna Zeleného plesa podľa Jančiho Matavu (777x)
- Ochutnávka druhého snehu na Martinských holiach (751x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (740x)
- Skialpinizmus: Gipsyho prechod (737x)
- Poludnica: zo Závažnej Poruby do Iľanova (736x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (693x)
Fórum
- Skialp Top 13 Horný Engadin
26.12.2024 - príspevok k diskusii
vdaka za darceky. tazko si vybrat z tvojej paradnej pizzerie. ale casom isto pribudne aj cukraren, ja som viac na sladke ;-). este par teplych zim a p... - Crna Gora turisticky: Vrsuta
23.12.2024 - príspevok k diskusii
Šak tam jedna v kríku sedí - ak ti málo bolo, nemala si tak letieť dole, mohli sme ešte nejaké pohľadať :-) - Crna Gora turisticky: Vrsuta
12.12.2024 - príspevok k diskusii
Len tie zmijom kde nič - tu nič :-D - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi...