Dvaja ultráši a huspeninový pes okolo Kremnice

Tak je to tu zas – ultrasezóna už dávno beží, ale niekto si trúfa po „až jednom“ tréningu v teréne naklikať v mape maratónik s 2000 výškovými. A namiesto toho, aby si to sám tichúčko odtrpel, bohorovne so sebou stiahne tých, ktorí ho už párkrát poriadne prehnali po grúňoch. Tretí a najpomalší ultráš sa tentokrát nezúčastnil vďaka nejakej úbohej výhovorke, tak psa len hrôza obišla, keď zbadal vyšvihané lýtka zvyšných dvoch. Ale už sa nedalo cúvnuť. Tentokrát to teda bol okruh po zaujímavých miestach okolo zlatého mesta, so štartom a cieľom v Turčeku, takmer pod hrádzou vodárenskej nádrže. Keď nie forma, aspoň počasie vyšlo na veľký piatok ideálne na behanie aj fotenie – také azúro, že až! A v druhej polovici aj fajný vetrík fajne dochladzoval fajne zavarené motory.

Takže na úvod rozklus hore dolinami, po širokých cestách pre troch vedľa seba, až ku vlekom na Krahuliach. Pes poriadne fučal, ako sa snažil držať nastavené tempo, takže skoro nepočul vykecávanie, kto čo pobehal a kam sa zas chystá. Znova padali silné slová o UTMB, Lavaredach a podobných zverstvách. Našťastie aspoň blata pod nohami nebolo veľa, aj keď okolité lesy tam poriadne rednú:

Hore výhľady zo zjazdovky na najbližší program a huspeninové psisko aspoň chvíľu stíhalo tempu smerom k rozhľadni na Krahuľskom vrchu. Po pekných lúkach sa tam ide a dole pistou si všetci účastníci výletu užili posledné snehy.

Z rozhľadne samozrejme výhľady ešte ďalekejšie, najmä smerom do jamy s Kremnicou. Ale ultráši dostali aj približné školenie, kade budú psa vláčiť v nasledujúcich hodinách, lebo takmer celý zvyšok okruhu stade vidno.

Strmý zbeh do Kremnice znamenal kultúrno-historickú vsuvku, žeby nebolo zanedbané vzdelávanie aj v oblasti historického urbanizmu. Takže hrad, námestie aj brána von z neho, a že sa začne šplh do protisvahu. Ale na to sa vraj bolo treba posilniť a na to že je tam vraj najlepšia kaviareň v širokom okolí. Dokonca aj psa veľkodušne pustili dnu, kde nastala chvíľka kávomilského vychutnávania:

Aaaaaaaale potom to prišlo! Najprv strmý chodník na stanicu, potom ešte strmší les na Kremnický štós. V podstate najprudší výšľap na trase. A fasa dlhý.

Naopak potom do Nevoľného to bolo len mierne dole po miestnych značkách – len niekde nie moc viditeľných. Aj sme si omylom kúsok zašli. Hore lúky, nižšie lesy (alebo skôr rúbaniská), do dediny pomedzi maštale.

Dotankovanie nastalo v žľabe pri zastávke na hornom konci dediny a pokračovalo klesanie, až do Dolnej Vsi, dolinou Švábskeho potoka. Úvod nič moc, pomedzi kopy dreva a po blate od traktora, potom ale pekná cesta dole lesom a neskôr cez lúky. A zase sme raz prekrižovali železnicu – ponad tunel.

Na najnižšom bode trasy opatrný skok cez hlavnú, takto počas sviatku našťastie tichú, a ponor do lesov. Plynulé, miestami strmšie stúpanie na „hrebeň“ juhozápadnej vetvy Kremnických vrchov, na ošípkovanú križovatku asi šiestich lesných ciest:

A zas dole – chvíľu po širokej, ujazdenej ceste, kade vozia matroš z lomu na spracovanie, potom príjemnejšia lesná cesta do kopca, smerujúca na lúky okolo Kopernice. Znova sme tankovali, tentokrát fajnú, železitú kyselku:

Až do Lúčok potom do kopca, prevažne po lúkach s výhľadmi, ale neuškodil ani kus asfaltu, veľa áut tadeto nechodí. V závere pomedzi oplotené pasienky, ale ešte bolo zveroprázdno na nich:

Po jemnom zhupnutí cez dedinu bolo treba trafiť medzierku medzi domami a maštaľami, smerom na lúky pod Šturcom, a nasmerovať to popod jeho južné svahy na kremnickú kalváriu. Podarilo sa a znovu sme si chvíľu vychutnávali kruhové výhľady z plošinky nad kostolom – aj s vysvetľujúcimi šípkami, na čo sa vlastne pozeráme. Pozerali sme sa v podstate na väčšinu toho, čo sme prešli.

Na severnom horizonte už svietil kostol v strede Európy, no ešte fajne vysoko. Cestou k nemu ale ešte bolo treba spraviť nevyhnutnú historicko-poznávaciu zachádzočku cez banské prepadlisko aj s jeho štôlňami. Dosť škoda, že je to tam také zarastené, z toho miesta by sa dal vymlátiť poriadny turistický potenciál!

No a potom už len hore „Piargami“ až k tomu kostolíku. Zväčša po úzkych asfaltkách pomedzi chalupy a domy, len záver sme trochu zaimprovizovali po pasienkoch pomedzi oplôtky, nech nehltáme prach na intenzívnejšie používanej ceste z Baní na Krahule.

Záverečný zbeh do Turčeka, to už bola pohodička dolinou, v ústrety hrádzi vodárenskej nádrže. Len niekde s mokrotou pod nohami, lebo nejako tam voda po tej lesnej ceste tečie. Inak celkom príjemný zbeh:

Leeeenže! Zrazu akési špekulácie, ako to musí byť ultra, a že len pár stoviek metrov chýba, tak že sa ide naťahovať. A kam inam, ako na vyhliadku na nádrž. Tak sme natiahli, fajne hore brehom. A keď sme sa vrátili, ešte im nebolo dosť, ešte išli čosiká zaokrúhľovať, predrenci! Zatiaľ čo si huspeninový pes laby lízal a vodu chlípal. Ale mu dali! No pekne vraj bolo, oplatilo sa. Tak gpx je hore, ak by sa niekto chcel inšpirovať.

Rišo Pouš