Slovakia Divide I. časť

06.11.2021
slovakia-divide-i-cast

„Ty si bola na Slovakia Divide?“ - pýta sa ma známy kdesi pomedzi krátke dialógy ostatných v náhodnom stretnutí na ulici.

„Veru bola.“

„A ako bolo? Veď to musel byť čistý masaker!“

V hlave mi vybiehajú úryvky z cesty – dážď, korene, hmla, blesky, vysoká tráva, blato, tlačenie, tma, veľa tmy.

Začiatok toho celého je kdesi...

 

12 rokov dozadu

Sedím v byte opretá o stenu, z nepohnutých oblakov kvapká dážď už tretí deň a ja v rukách držím knihu od Jana Kopku. Píše v nej, ako prešiel na bicykli 1.800 km cez Aljašku. Iditarod trail – pretek bez podpory nonstop. „Prejdeš ho, aby si prežil, nie vyhral.“ To je presne TO! Trepotalo mi vnútrom a začala som snívať, že raz niekedy v ďalekej budúcnosti by som okúsila takýto hlboký zážitok.

 

Rok 2021

Ťukám do notebooku a sem-tam preletím FB. Zrazu sa mi mihne pred očami odkaz na Slovakia Divide – „prvý ročník bikepacking dobrodružstvo naprieč celým Slovenskom cez hrebene, dedinky, singeltracky, horské dedinky – DIVOČINA NONSTOP – bez podpory. Okolo 700 km a 17.000 výškových, povolený iba horský bicykel.“ Oči text ulapia, ale hlava nereaguje. Fúha, dáky masaker, však nech si idú! Lenže zaklietkovaná na rodnej hrudi (covid éra) so snami o ľadovcoch, Alpách, Gruzínskach a lyžiach... a prečo nie?! Horský bicykel mám.

 

Príprava

Sneh sa pomaly roztápa. Špiónujem na youtube všetky divajdy sveta, ako riešia ostatní počas pretekov spanie, čo so sebou zobrať, aké bikepackingové tašky, či aj stan alebo len karimatku – logistika. Ja nie som cyklista. Obyčajný používač bicykla. A hlavne jednodňový. Zisťujem, že rok výroby môjho bicykla je 2009. 26-tkové kolesá a trojprevodník sú vraj zastaralé. Nevadí. Jediné, čo na ňom mením, sú pedále. Učím sa tretrovať. Sem-tam popadám, doškriem nohy, napichnem si zadok na nejaký konár... Dni plynú a moji známi – cyklisti – mi bicykel odobrili.

Týždeň pred podujatím posúvam bicykel do servisu. Keď dieťaťu zoberú hračky, zaručene niečo vyparatí. Ja som si zmyslela, že pôjdem po dlhšom čase behať. Výsledkom je podvrtnutý členok a silno natiahnutý sval pri bedrovom kĺbe. Dokonca tam mám modrinu. Neviem kráčať po schodoch, Divajd leží v otáznikoch. Prichádza usmiaty bicykel zo servisu. Servisák: „Ale choďte ho ešte vyskúšať, či je všetko dobre nastavené, aby bol čas ho doladiť!“

„Áno, áno,“ prikyvujem, ale nič také sa nekoná. Ledva nastúpim do auta, šetrím sa, ako môžem, nohu nezaťažujem.

 

Deň D

Ocitám sa v Modre. Nekrívam, kráčam. Registrácia na Divajd prebieha pokľudne, zisťujem, že nás bude cca 40. Zaspávam v akomsi historickom hoteli, nervózne mi žblnkoce v žalúdku.

Slovakia_Divide_-_V_Modre,_tesne_pred_štartom.

Deň 1 (Modra – Bike Park Kálnica: cca 120 km, 2350 výškových)

V Modre som nikdy nebola. A zrazu tu stojím s ďalšími cca 40-timi na pomyslenom štarte. Včera som pri registrácii stretla okrem seba samej ešte jednu ženu. Sme dve. Ale tá tu ešte nie je. Každý na iný spôsob zbalený, niekto iba s veľkým batohom, niekto iba s brašňami, niekto kombinovane. Príjemný príhovor Aleša – organizátora, a zrazu všetci vystrelili. Vidím, ako D prichádza do rozbiehajúcej sa kolóny bajkerov. Všetci sa držíme pokope, ľahšie, než pozerať sa stále do mobilu, či idem správne, je, pozerať sa na niečí chrbát. Lenže hneď pri prvom stúpaní mi blbne prehadzovačka. Najľahšie prevody a vkuse mi to padá! Toto je môj koniec! „Môžeš ísť domov !“ – kričí na mňa 17.000 výškových. Bez ľahkých prevodov to nepôjde. Zastavujem.

Pýtam sa okolostúpajúceho „Sagana“ s dresom Bora, či nevie, ako opraviť prehadzovačku. „Najbližší servis až v Brezovej pod Bradlom!“ – kričí a nenávratne mizne. „Kde??“ Šliapem hore, držím prst na prehadzovačke, aby to nespadlo. Ten servisák mal pravdu, chcelo to ešte doladiť! V diaľke badám veľmi nabaleného spolupútnika (neskôr som sa dozvedela, že mal so sebou všetko – stan, aj hrnce na varenie!). Stojí a pučí do seba tyčinku. „Prosím Ťa, nevieš, ako zriešiť prehadzovačku?“ Ukazujem mu. „Tu hore, skús to pokrútiť. Vraj sa do toho nemá babrať, ale keď to máš aj tak rozladené...“ Tak teda krútim niečo čierne, odkiaľ vychádza lanko, s ťažkým srdcom sa ale lúčim s pretekmi. Ááá, zrazu sa to lepší! Dolaďujem jemne, hoci časom sa mi to ešte viackrát počas celého Divajdu rozladí.

Dobrá_Voda._Prvá_gastrozastávka.

Kolóna sa trhá, formujú sa menšie skupinky. V hlave mám konečne akýsi dobrodružný pokoj. Ktovie, kde dnes budem spať?! D (ktorú som najskôr nevidela na štarte) sa ukazuje na scéne. Rozprávame sa o ceste, stále obiehame R a on opäť obieha nás. A tak akosi sa formuje naša malá skupinka. Ani neviem ako, ale preletíme Malé Karpaty. Začína sa stmievať a kryštalizuje sa nám spoločný plán prespať nad Kálnicou v útulni, ktorú nám cestou vysnívala D. Cez aplikáciu s kontrolou GPS ale vidíme, že je tam nátresk. Bike Park Kálnica má krásnu terasu. Sme piati, pýtame sa, či môžeme rozložiť karimatky. O chvíľu prichádza šéf bike parku, otvára reštiku (len pre nás), dáva nám pizzu, pivko, nejaký repák s odkazom: „Ak chcete, môžete spať aj tu dnu.“ Koľko dôvery v nás! Nestíham sa diviť! Čarovná je krajina Alice z ríše divov! Ponuku využívame traja, zvyšok spí vonku. V noci ma napriek štupľom v ušiach budia spitiny. Sú rovno pri okne, kde mám rozloženú karimatku. Baba kričí, piští, smeje sa dosť nepríčetne. Spitiny. D vstáva a s kľudom im vraví, nech sú tichšie. Trvá to päť minút. Jačí opäť.

 

Deň 2 (Bike Park Kálnica - Omšenie: cca 48 km, 1550 výškových)

Nadránom padajú kvapky dažďa a budia mojich spoluputujúcich. Akosi sa v rovnaký čas balíme a vyzerá to tak, že budeme spolu vyrážať, teda každý podľa rýchlosti zbalenia sa. Prší a neprší a my vstupujeme do kráľovstva Považského Inovca v blate. Na akejsi cestičke v zelenej džungli tlačíme bicykle, lebo blato nepustí. Časom sa roztrúsime, ja vyberám pončo, lebo opäť začína pršať. Niekde na hrebeni pomedzi blesky so zopätými rukami ku všetkým svätým krútim o 106 a pozerám v mobile, kde dočerta je tá chata. Pod Inovcom. Ísť? Alebo skryť sa? Kolesá odskakujú od mokrých koreňov stromov, je mi čudné, že ma ešte niekde nevyvrátilo. Chata! Parkujem, beriem brašne dovnútra. Plno bosých divajdistov cupká po bielych kachličkách chaty. D a R sedia pri stole, kývajú. Polievky, čaje, obžerstvo. Začínam si meniť mokré ponožky.

R: „Co to děláš?!“

„Mením za suché, nie?!“

R: „A proč? Vždyť to už bude pořád mokrý. Jeď v mokrých, takhle bude celý den.“

Ešte teraz sa smejem na svojej naivnej predstave o suchých ponožkách! R mal pravdu, v mokrom sme boli nielen v tento deň, ale až do konca celého Divajdu.

Pokračujeme po turistických a cyklo-značkách, ako káže doslovne vyrytá GPS trasa Divajdu v mojom mobile. Náhle sa ocitáme na asfalte a smerujeme na Chatu pod Ostrým vrchom. Začína nám etapa Strážovské vrchy. M nás dobieha, keď dopíjame všetky Kofoly a minerálky. Na každej takejto gastro-zastávke využívam príležitosť a rýchlo dávam nabíjať mobil – môj druhý najdôležitejší (prvý je bicykel) orgán v tele Divajdu. Cestou sa opäť roztrúsime, lebo prší, zvliekam sa, pončo, bunda, ostatní neriešia. Niekde pred Omšením na kopci zase trieska, stojím na lúke a neviem opäť, či sa skryť alebo utekať?! Nakoniec rýchlo bez zmyslov skackám zvážnicami hlava – nehlava. Za mojím chrbtom to škaredo rachne. Dole v dedine čakám na M. Nejde. Nejde dlho. Dočerta, dúfam, že ten blesk ho netrafil?! Neprší. Leje. Z lejakového oparu sa vynára mátoha, v hollywoodskych kulisách prichádza vysmiaty M. Vlastne on je vysmiaty stále.

Po_výdatných_dažďoch_ledva_kráčame_-šmyklavica_blatná.

Všetci sa nájdeme v asi jedinom penzióne dediny. Premočení v neustále lejúcom daždi na terase pod dáždnikmi sa ocitá zrazu asi polovica účastníkov Divajdu. Dnes všetci končia. Pokračovať sa nedá. Vidíme, ako sa celá lúka, odkiaľ sme prišli, mení na širokú rieku, a čiastočne vytápa dedinku Omšenie. Spíme v penzióne. Štyria nasáčkovaní v jednej izbe. Dnes sme prešli málo. To málo nás bude strašiť počas celého Divajdu. Mokré veci si naivne dávame sušiť do kotolne. Krásna mäkká posteľ a ja bdiem. Neviem tu spať. A ešte jedna dôležitá vec – začínam si natierať chodidlá a slabiny Imazolom – rady skúsených. Ešte netuším, aké to bude kľúčové!

 

Deň 3 (Omšenie – Útulňa Cabanka, Kordícke sedlo: cca 112 km, 3220 výškových)

Zo sušiacej miestnosti v polospánku obliekam nevysušené cyklošortky. Stále mokré tretry ma mátožne prinášajú k bicyklu. Šuštíme balením, zablatené reťaze ktosi ešte drhne kefkou. Dedinka ticho spí, vkrádame sa do lesa, pomedzi mľaskajúce blato si všímam červenú značku SNP. Tlačenie, krútenie, Horná Poruba, Košecké Podhradie, červená vystrieda zelenú, žltú, pretíname atmosféru pralesa a zrazu Mojtín. Obchod, čo má všetko, aj milú tetu, ktorá nám robí kávu; kupujem celý melón, ponožky, dva litre vody. Všetko by som kúpila! Postupne sa vynárajú ďalší divajdisti, sme ako opičky, všetci jeme melón, „Sagan“ si dokonca vyťahuje cigaretu. Veru, nie každý má rád tlačenia (lebo isté pasáže sa naozaj nedali na bicykli). Snáď cigareta pomôže.

Kdesi z hrebeňa po žltej zosadáme, lebo včerajšie záplavy vyryli do strmého chodníka hlbokú jamu-jazvu, na ktorú sa nezabúda. D cez ňu skúša preniesť bicykel, ale skončí nad jamou s roznožkou a bez pohnutia. Smejeme sa ako deti, hoci kdesi v pozadí leží skľúčenosť a smútok, čo záplavy spáchali.

Čičmany_-_hľadáme_záchrannú_gastrostanicu_.

Čičmany sú oáza pre oči. Tie maľované vzory na dreveničkách, hlavu som si skoro odkrútila obdivným obzeraním. Lenže v ústach pálilo sucho a žalúdok od hladu škriabal o svoj vlastný epitel. Prvá reštika hneď vpravo. Zasmradení, zašpinavení, bosí (tretry sme nechali schnúť pred reštikou), vo svojej Divajd bubline, objednávame dve na tri. Do Sedla Javorinky sa mi to všetko v bruchu miesi. Cez lúky, blatá, tlačenie, ale aj zjazdy opúšťame Strážovské vrchy, pedálmi cupkáme cez pohorie Žiar. Vnorená do krajiny, do zjazdov a výšľapov, už len inštinktívne vnímam, že sa stmieva. V tme sa štyria zrazu ocitáme v Turčeku. Z ticha turistických ciest sa na nás v tme valia kamióny. Táto cesta prvej triedy je teraz nebezpečnejšia ako spadnúť medveďovi do brlohu. Betlehemskými svetielkami ulapíme odbočku a čaká nás dlhší výšľap Kremnickými vrchmi do Kordíckeho sedla.

Útulňa Cabanka bude dnes našou ubytovacou spásou. Zrazu sa z diaľky vynorí ešte jedno blikajúce betlehemské svetlo a pomedzi reflektory áut sa ukazuje opäť vysmiaty M. Čím dlhšie dnes točím kolesami, tým ľahšie sa mi ide. Eufória v nohách ma unáša do kopca, vedela by som ísť takto celú noc! Ibaže je tma a ktosi vzadu kričí, aby sme sa držali spolu. Medvede, duchovia, bohviečo. Je to aj úsmevné, ako vždy ráno každý sám za seba vyráža, ale v tme primkýname bližšie k sebe a meníme sa na jedno homogénne teleso valiace sa lesom, snáď až do beňatinského cieľa. Útulňa krásne vyhriata. Troch SNP-čkarov budíme, keďže práve odbíja polnoc. Všetci sa zhadzujeme ohľaduplne potichu do spacákov. Cítim, že moje telo si veľmi pýta niečo zjesť. Nechcem šušťať, a tak zaspávam iba s cyklofľaškou a so štupľami v ušiach, lebo doteraz som ešte ani jednu noc poriadne nespala. Zaplnená Cabanka odfukuje spokojne v rytme tmavej noci. 

 

Deň 4 (Útulňa Cabanka, Kordícke sedlo – Útulňa pod Vartou: cca 96 km, 2670 výškových)

Cabanka sa budí okolo 6-tej ráno, odlepím oči od snov a zisťujem, že mi je zle. Nohy, ruky roztrasené, chcelo by to zvracať. Dočerta, mala som včera jesť! Zvyčajne ráno nejedávam, ale kým sa ostatní už balia, pučím svoje zásoby. Z Kordíckeho sedla mi príde BB už celkom blízko, ale nie je to tak. Hore a dole, blato, popodchádzanie spadnutých stromov. Dohadujeme sa, že by bolo dobré v BB nakúpiť. Smer je jasný. Lidl. Telo sa mi pohybom začína nakopávať, ale stále mi je zle, ako keby som sa zúčastnila postpubertálneho prešľapu a zas a raz mala opicu. M ešte upravuje veci na bicykli, zaostáva, štyria sa valíme dole nejakým laskomerským singletrailom. Pred Lidlom trčia špinavé nabalené bicykle a ešte viac zablatení a spotení, ale tretrami klopkajúci ako v črievičkách, kupujeme zásoby. Chýba mi niečo šťavnaté, telo cíti, že má pokrk suchej stravy. Broskyne, slivky, hrozno, paradajky, ale aj müsli tyčinky. Vynášam sa von, až mi všetko padá. Rýchlo do seba pučím ovocie. Zase, kúpila som priveľa a nemám to kde dať. V bruchu mám už dobrý kompót a snažím sa ostatným vnútiť šťavnaté broskyne. Igelitku pripútavam na brašňu nad kolesom, ale vkuse mi to padá.

V bočnej uličke centra BB má D známeho, ktorý tu má roztomilý obchodík. Sme pozvaní na kávu, bohémsky v uličke sedíme a chlipkáme. Konečne mi je dobre, opičný stav (po asi vyčerpaní) odišiel. R nás stratil a zrejme ako osamelý vlk užíva ruch centra v inej kaviarni. M je opäť niekde, nevedno kde, za nami. A možno aj pred nami? Dopíjame, poďakujeme a križujeme centrum bystrického ruchu, cyklochodník popod Urpín nás vyprevádza opäť do neznáma. Na jeho konci pri hlavnej ceste do Môlče stretávame M, ktorý bol kdesi za nami. „Ja končím!“ „Fakt? Nemáme Ťa presviedčať?“ „Naozaj nie. Bolí ma to už veľmi.“ M už na Cabanke spomínal, že sa mu robia odreniny. Presne tie, ktoré sa vytvárajú vlhkom, neustálym pohybom a sedením na sedadle. Nezobral si žiaden na to určený krém. Natierať to teraz – je už neskoro. Poklepkám samu seba po ramene, že som dala na reči skúsených, a natierala si tie prípojové časti nôh k panve a nielen to, ale aj rozmočené chodidlá. „A R si stretol?“ „Áno, je asi pol hodinu pred vami. Natrafil na XY, išli dosť rýchlo.“ Lúčime sa s M a vlastne aj s R, lebo na takomto podujatí človek nikdy nevie, kedy koho po trase stratí a s kým sa mu skríži cesta.

Za_dedinkou_Sihla_vo_Veporských_vrchoch.

Môlča na mňa pôsobí zvláštne, tak záhadne ťaživo. Cez sedlo sa spustíme smer Poniky po turisticky značených a neznačených cestičkách, medzičasom mi opäť padá igelitka s jedlom a zapletá sa do kolesa. Nadávam, naprávam a moji spolupútnici miznú v diaľke. Potraviny v Ponikách to istia a parkujem k nim bicykel. „Baby, ja sa s vami lúčim,“ vystrelí zo seba V. „Čóóó?! Nemyslíš vážne?!“ Mám asi déja vu. „Chodidlá, celé zle. Pália ma. Mal som ich rozmočené a myslím, že som spokojný aj s týmto. Ja totiž... ešte mám v pláne maďarský divajd.“ Z Poník sa cestou lúčime, V odchádza niekde ďaleko na vlak a mne švitorí v hlave pieseň Bolo nás 11, už je nás len 10. To jest, dve baby.

V Ponickej Hute sa Veľkou dolinou vnoríme do územia Poľany. Nad medveďmi prestávam rozmýšľať, už to nemá zmysel. Sú všade, tak čo?! S D si dávame priestor, každá vo svojom tempe, ale stále sa niekde dobehneme, až nás k sebe niekde pred Ľubietovskou Bukovinou prilepí územie popadaných stromov. Aj vtipné. Konárik sem, konárik tam, skrč sa, obíď, škrabanec, au, pozor na kolesá, au, pozor na tvár, čerta!, zúbky prevodníka sa zaryli do dreva, prečo mám tak veľa nabalené?! Lúkami, modrou, zelenou, priehrada Hronček a dlhou Kamenistou dolinou do Sihly. Sihla ako posledné miesto pred ďalšou nocou, kde si vieme urobiť zásoby. Malinká terasa, bistro a zaparkovaný špinavý bicykel. Vysmiaty R nám už kýva. „Baby, já nemohl jeho tempo. Já to vím, šel bych s ním pár dnů a pak bych se odrovnal.“

Napriek tomu, že sme ostali traja, objednávame päť porcií. Žeby za V a M? „Počujte, mohli by sme dnes dôjsť do Sedla Chlipavice. Je tam krásna chata, novopostavená.“-premýšľam nahlas. Predstava novo-voňajúceho dreva, tety chatárky, niečoho suchého a teplého, bola motivačne lákavá. „ To zní dobře.“ Hranolky už nedokážem dopchať, ale aj tak tlačím, čo to dá. Je sedem večer, keď oblizujem slané prsty a nasadáme na bicykel. Snáď prvýkrát vnímam teplé slnko v zelených odrazoch lúky a zrazu mi dopne, veď ja mám prvýkrát suché tretry! Suché cyklogate! Napriek tomu, že slnko je na našej strane a zeufórie a krásy sa ľahko šliape, tento deň nemá konca. Nie a nie sa priblížiť k Sedlu Chlipavice. D šepká do tmy: „Ešte je tu taká Útulňa pod Vartou.“

Jeden_z_najslnečnejšich_(ponožky_suché)_dní_na_Divajde.

S hompáľajúcimi čelovkami prerážame tmu a na mňa prichádza tá moja „chvíľočka.“ Vybavujú sa mi všetky „sprostoty“, ktoré som kedy videla a počula. Svet tajomných síl od Arthura Clarka mi už na ZŠ nedal spávať. Kontúry ducha v kostole, kvílenie mŕtvych zvierat v tmavej noci, to všetko sa na mňa sypalo, držal ma iba rám bicykla. Útulňa pod Vartou! Kričím do ticha s očakávaním, že sa v nej možno budeme tlačiť, možno nás niekto aj privíta. Nádherná chata, zdravo vyzerajúca, dokonca zvnútra krásne vybavená, tanieriky, atď. Zamknutá. „To nie je možné!“ – mrmle D. „Veď je to útulňa, musí to byť otvorené!“

Otáčame sa všetci traja dookola, keď sa v pozadí zrazu zablysne niečo drevené s nápisom o nejakom partizánskom stretnutí. „Tam je! To je ona!“ Tlačíme k nej bicykle. R vylieza hneď po rebríku nad dvere. „Ty vole! Tady je spousta netopýrů!“ Dve miestnosti a medzi nimi vyvalené dvere. Čelovkou svietime na postele bez matracov. Na nich samé malé hovienka napadané z poloderavej povaly. D objavila v druhej miestnosti plchy. Chodili hore-dole. Mala som pocit, že v ovzduší cítiť ešte tvrdý chľast. Boli sme takí... rozpačití. Ale D vraví ako prvá: „Mne to nevadí. Ja kľudne spím tu, s plchmi.“ Ja nie. Nemôžem! Tá chatka krásna vedľa, musia tam byť kľúče! Kým sa vybaľujú, odbieham do noci plnej duchov s rozhodným pocitom, že budeme – musíme spať vedľa!

Šmátram pri drevenici s piatimi hviezdičkami. Kde by tak možno kľúčik mohol byť?! Obchádzam ju celú a naďabím na rozložený stan. Niekto spí asi radšej vonku pred útulňou. Tajne mu závidím. Vraciam sa naspäť. R už odfukuje. Pohodené a dotrhané matrace dávam na zahovienkovanú posteľ. Potom karimatka, na ňu pončo. Zasvietim nad hlavu, samé husté pavučiny. Utekám von a sprejujem sa celá repelentom, aby som R a D náhodou nezadusila. V spacáku ležím zakuklená tak, že mi trčí iba nos, aby som mohla dýchať. Stuple do usi si radsej nedavam. Sem tam počuť netopiere, ako premávajú krídlami. V predstavách vidím, ako sa pavúk spúšťa na tej svojej jednej nitke a vchádza priamo do nosa, keď vtom: šuch - šuch - šuch! Zasvietim čelovkou na stôl, nič tam nevidím. Zakuklím sa opäť, keď v tom šuch – šuch – šuch! Svietim všade, do rohu, pod stôl, na R. Takto sa to opakuje ešte párkrát, ale nakoniec uisťujem samu seba, že to asi R šuští karimatkou. Je to neuveriteľné, ale zaspávam...

Salonka

Fotky Slovakia Divide I. časť

Súvisiace články:

Diskusia

RE: Slovakia Divide I. časť
Jaraba 08.11.2021
Hurá!!! Salonka na Vetroplachu!!! :-)

RE: Slovakia Divide I. časť
Čendo 10.11.2021
Jedným dychom---už nech je pokračovanie :-)

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri